Je za týmto trendom, ktorý začína byť čoraz nápadnejší, globalizácia? "Určite," myslí si politológ Jiří Pehe. "Demonštranti sa navzájom pouličnými akciami ovplyvňujú a inšpirujú."

Ide o úplne iný druh demonštrácií a povstaní, aké zažila východná a stredná Európa na sklonku osemdesiatych rokov minulého storočia. Je to predovšetkým boj o moc a niekedy ho sprevádza aj občiansky postoj časti verejnosti. Tak to bolo v Srbsku v roku 2000, keď padal režim Slobodana Miloševiča, alebo aj na Ukrajine v roku 2004 po zmanipulovaných prezidentských voľbách, ktoré priniesli oranžovú revolúciu.

V prípade revoltujúcich okrajových štvrtí Paríža, obývaných zväčša prisťahovalcami, išlo vlani o výbuch dlho nazbieranej frustrácie a zlosti. V takýchto situáciách sa rýchlo pridávajú k ničeniu či rozkrádaniu chuligáni a skupiny, často s kriminálnym pozadím. To spája parížske protesty s budapeštianskymi.

V Maďarsku patrí ulica ako miesto politického boja k miestnemu koloritu už roky. Gyurcsány aj Orbán dokážu bez problémov pritiahnuť na mítingy desaťtisíce ľudí. Novinkou sú len vandali.

Radikálne akcie verejnosti sú podľa Peheho aj reakciou na moderné médiá. Tie sú dnes pestrofarebné a informačne také nasýtené, že väčšiu pozornosť už vzbudí len záber zničeného obchodu či horiaceho auta. "Sme civilizáciou obrazu, len takéto udalosti dnes obletia svet," hovorí Pehe.

Radikálni aktivisti a politici už neveria tradičným demokratickým spôsobom protestu, ako sú petície, výzvy. Sú neúčinné a zapadnú. Líder ľavice v Mexiku Lopéz Obrador sa tak rozhodol okupovať centrálne námestie v hlavnom meste a zvoláva tam už viac než dva mesiac stotisícové protesty, pretože odmieta priznať porážku v prezidentských voľbách. Tú už potvrdili všetky inštitúcie. Obradorov príklad ukazuje, že ani oddaný a vytrvalý dav fanúšikov nie je zárukou, že si protestujúca skupina vynúti požadované zmeny. Vo funkčných demokraciách sú násilné protesty skôr ventilom pre nespokojných ako nástrojom zmien.