Fotograf Jindřich Štreit je označovaný za legendu československého dokumentu. Rozpráva sa o ňom už v mýtoch. Účastníci workshopov na Letnej fotoškole v Poprade popisovali, ako zbierali dažďovú vodu do sudov a v nich vyvolávali filmy. Dobre, je to kuriozita. No výstižná.

Jindřich Štreit odmieta digitálny fotoaparát, aj v utorok v Bratislave mal pri sebe mechanickú Leicu a v nej čiernobiely film. Chce premýšľať nad fotkou, nielen cvakať a mazať. A tiež, i keď tomu by sa súčasná turbodoba mohla vysmiať, užíva si zväčšovanie fotografií v tmavých fotokomorách, je pre neho „magické“ ovplyvňovať vznik snímky. Podobne ako sa v Česku pri dokumentárnom filme hovorí o Vachkovej škole, aj snímky mladých fotografov dostanú občas nálepku „štreitovčina“.

V utorok večer sa v Slovenskej národnej galérii v Bratislave odhalila štreitovčina viac než kedykoľvek predtým. Jindřich Štreit tu otváral svoju najväčšiu retrospektívnu výstavu - dve poschodia so 190 snímkami. Nie je náhoda, že fotograf na začiatku septembra oslávil šesťdesiatiny. Dvojvýstavu Fotografie 1965 – 2005 a Kalendáře pro Jindru iniciovala kultúrna atašé českého veľvyslanectva Lenka Procházková.

Fotografie 1965 – 2005 zachytávajú celý prierez Štreitovej tvorby. Mnohé zo snímok sú známe, ale nie „okukané“. Štreit dlhé roky fotografoval na rovnakom mieste. Zberačom zážitkov a inšpirácií z ďalekých ciest sa preto môže zdať nepredstaviteľné, že z jedného miesta vzniklo toľko okúzľujúcich snímok.

Bolo také obdobie a po tom, čo ho pre nepovolenú výstavu v roku 1982 vzali za „hanobenie republiky a jej predstaviteľov“ do väzenia, priestor sa ešte zúžil. Keď ho z väzenia pustili, niekoľko rokov pracoval na statku. Aj s tým pocitom, že ho niekto sleduje.

Ak sa nebudete pozerať na texty pod fotografiami, nemusíte spoznať, z ktorého desaťročia pochádzajú. Len na máloktorých z jeho snímok chýba nejaká tá postavička. „Musíte ich počúvať. Keď fotograf sníma ľudí, je tým najnevýznamnejším.“

Takisto lokality nie sú určujúce. Môže to byť Slovensko, Rumunsko, Japonsko, Česko, stále je to ten istý Jindřich Štreit. Preryvy svetla, „obyčajní“ ľudia, účinná kompozícia, úprimné pohľady, ktoré prezrádzajú, že fotografované objekty o autorovi snímok vedeli a súhlasili, aby im vstúpil do ich súkromia a niečo si so sebou odniesol. Až v poslednom období Štreit viac cestoval, aby jeho oko nikdy neprestalo byť „čerstvé“, ako to požadoval Henri Cartier-Bresson.

Druhá časť výstavy – Kalen­dáře – je novým projektom. V roku 2000 vyšiel Štreitovi nástenný kalendár s 12 fotografiami na tému Dvojice. Nedávno rozposlal kalendár asi 170 slovenským a českým umelcom, aby ho dotvorili. Aj týmto projektom zdôrazňuje, ako mu záleží na kontinuite česko-slovenských vzťahov.

Paradoxné nie je, že Jindřich Štreit vystavuje po celom svete a žije stále v malom mestečku Sovinec. Paradoxné je, že slovenský umelec Rudolf Sikora, ktorý je tiež tohtoročný jubilujúci šesťdesiatnik, má veľkolepú výstavu v Národnej galérii v Prahe, a Jindřich Štreit v Bratislave. „To viete, doma nie je nikto prorokom,“ hovorí Štreit.