nami, sústavne pracujú, presnejšie - uvažujú, sprístupňujú nám to najdôležitejšie z pokrokových trendov a vízií, a veria, že nové myšlienky môžu utvárať nový svet, alebo prinajmenšom upozorňovať na úskalia budúcnosti, ktorú si ľudstvo pripravuje samo. Jedným z nich je aj starší brat lídra revolúcie Fedora Gála - filozof Egon Gál, ktorý sa zaoberá hlavne filozofiou mysle. "Nechcem vyzerať ako naivný optimista, ale pozitívny vývoj ľudskej spoločnosti je predsa rovnako predstaviteľný, ako ten opačný, " hovorí Egon Gál.

Tak ako, existuje postmoderna, je aj posthumanizmus?
Je to niečo iné - ide o uvažovanie, ako bude vyzerať svet, v ktorom budú existovať inteligentné stroje a zároveň nové technológie budú meniť ľudskú prirodzenosť. Aké to bude mať dôsledky pre ľudské vzťahy a sociálny život. Ťažko dnes povedať, čo sa napokon z týchto vízií uskutoční, ale stroje v budúcnosti určite ovplyvnia, ako budú ľudia rozmýšľať, cítiť a komunikovať.

Je vylúčené, aby sa stroje naučili cítiť, a teda aj uvažovať ako človek?
Sú vedci, ktorí tvrdia opak. Už dosť dobre poznáme, čo sa deje v mozgu, keď prežívame emócie. Ide o materiálne procesy, ktoré pravdepodobne nebude problém napodobniť. Otázka je, či to isté, čo sa deje v ľudskom mozgu, sa môže diať aj v silikónovom čipe.

Predpoklad je, že ľudia budú zasahovať do svojej prirodzenosti zvonku - napríklad geneticky, chemicky alebo aj implantátmi. Nemáme však v samotnom mozgu skrytý prirodzený potenciál, keď využívame len päť percent sivej mozgovej kôry? Veď poznáme príbehy autistov, čo sa dokážu priblížiť až k výkonom počítačov.
To, že využívame mozog len na päť alebo na desať percent, je mýtus. Nikto totiž nevie, koľko percent to vlastne je. Mozog je komplikovaný systém a rôzne duševné činnosti prebiehajú v jeho rôznych častiach.

Rovnako však nie je isté, či ho využívame naplno.
Príklad s autistami, teda s tými, ktorí sú nadpriemerne inteligentní a podpriemerne sociabilní, je na porovnanie dobrý. Keď stroje budú inteligentné ako ľudia, je dosť možné, že budú rozmýšľať práve ako autisti, lebo vzťahy vyžadujú inú inteligenciu, s akou pracujú oni. Bez sociálnej inteligencie by neboli možné. Nikto presne nevie, čo je vlastne empatia, ktorá autistom chýba, ale vedci už vedia do istej miery povedať, čo sa deje s mozgom, ktorý ju nemá, a pomerne presne dokážu túto chybu lokalizovať. Ťažko si predstaviť, ako by vyzerala spoločnosť, v ktorej by väčšinu tvorili autisti. Bola by to skôr skupina jednotlivcov, ktorí by len s problémami nadväzovali akékoľvek vzťahy. Preto na svoju existenciu potrebujú spoločnosť, kde väčšine empatia nechýba. A len ťažko sa dá predstaviť, ako by sa dala empatia vložiť do strojov.

Takže ľudstvo stojí pred radom nových morálnych výziev, hoci sa ešte nevyrovnalo s tými odvekými - nezvládnutou agresiou alebo osobovaním si práva rozhodovať o živote a smrti iných ľudí alebo živočíchov. V novej ére sa s týmto všetkým budeme musieť vyrovnávať za pochodu?
Hoci vieme viac o ľudskom mozgu a máme inteligentnejšie stroje, ešte to neznamená, že sme múdrejší a naše spoločnosti sú lepšie. Rozdiel medzi formálnou inteligenciou, ktorou vynikajú niektorí autisti a inteligentné stroje, a sociálnou inteligenciou bežných ľudí je naozaj veľký problém. Autistické myslenie sa od myslenia normálneho človeka líši v tom, že autista si nevie predstaviť, aké je to byť niekým iným a prežívať jeho emócie, zatiaľ čo normálny človek to vie. Nie však preto, že by bol morálnejší alebo ústretovejší. Náš mozog je prosto tak stavaný. Normálny človek dokáže „čítať" myšlienky iných ľudí. Je to vrodená schopnosť, ktorej vďačíme za to, že sa dokážeme spájať, vytvárať rodiny, priateľstvá, komunity, kde každý s každým prichádza do osobného styku, a napokon spoločnosti. Problém je, že dnes žijeme v takých zložitých spoločenstvách, kde neprichádzame každý s každým do osobného styku, ale používame rovnakú stratégiu aj vo vzťahu k tým, ktorých nepoznáme. Rozhodujeme sa, či dôverujeme, alebo nedôverujeme nám vzdialeným ľuďom, čo závisí od toho, ako nás oni sami naučia, čo si máme o nich myslieť.

Nie je to schopnosť, ktorá nás zároveň limituje?
Iste. Preto existujú náboženstvá, mýty, rituály, aby nás spojili aj s ľuďmi, ktorých osobne nepoznáme. Problém dneška je v tom, že tieto mechanizmy súdržnosti prestávajú fungovať. Miešajú sa náboženstvá, rituály prestávajú byť účinné, akoby sa rozmazávala pamäť a strácame kontakt s minulosťou. V tejto situácii sa akoby strácalo to, čo nás doteraz spájalo.

Je to akýsi návrat do antického chaosu pred zrodením bohov?
Nie celkom, niečo sme sa už predsa naučili. Západný svet napríklad vytvoril ideu ľudských práv, ktorá sa skutočne realizuje. Jedni hovoria o súcite, iní o spravodlivosti, ale existuje niečo ako vrodená morálka, ktorá je nám daná rovnako ako schopnosť používať jazyk. Táto súčasť ľudskej prirodzenosti spôsobuje, že vytvárame stále nové mechanizmy, ktoré nás spájať môžu. Dnes sa tie staré rozkladajú a nové ešte nefungujú, ale myslím si, že ľudia sú už k sebe menej krutí, ako boli voľakedy.

Naozaj si to myslíte? Na Slovensku alebo všeobecne?
Všeobecne, v dlhších historických perspektívach. V civilizovanom svete neexistujú otroci a platí idea ľudských práv. Dnes by už nikto nepovažoval iného človeka, ktorý má odlišnú farbu pleti alebo iné náboženstvo za niečo, čo má bližšie k zvieraťu ako k človeku.

Ako si vysvetľujete novodobé skryté otroctvo, povedzme postmoderné, ale rovnako kruté a bezohľadné, v ktorom sa ocitli národy tretieho sveta, keď ich deti odmalička vykorisťuje kapitál rozvinutých krajín?
Netvrdím, že ľudia sú anjeli. Sú možno presne takí istí, ako boli pred dvetisíc rokmi - zmietajú ich rovnaké vášne. Pokrok však vidím v tom, že istý druh morálky, nech je akokoľvek oklieštený, preberajú rozhodujúce inštitúcie a za jeho porušovanie nastoľujú sankcie.

Veríte v poriadok sveta?
Aj starí anarchisti verili, že človek je prirodzene morálny. Je dostatočne rozumný na to, aby si uvedomil, že k svojmu životu potrebuje iných. Mnohí ľudia si dokážu predstaviť lepšiu spoločnosť, ako je tá, v ktorej žijeme. To je všetko. Samozrejme, že takáto spoločnosť nebude môcť byť, keď v jej možnosť nebude veriť dostatočné množstvo ľudí. No ja verím, že takáto spoločnosť možná je.

Ako vnímate médiá, ktoré sa bulvarizujú? Nevyrušujú vás v nádeji, že sa nájde dostatok ľudí pre lepšiu spoločnosť?
Pred 15 rokmi skupina amerických výskumníkov urobila výskum - na čo všetko ľudia používajú jazyk. A zistili, že 70 percent našej komunikačnej aktivity je klebetenie. Ľudia - vedci, umelci, filozofi, všetci - sa väčšinu času nezhovárajú o vede, umení a iných hlbokých veciach, ale klebetia. Zmena, ku ktorej v súčasnosti dochádza je, že toto klebetenie sa prenáša z bytov, kancelárií a kaviarní do médií. Novinári klebetia o politikoch, politici klebetia o iných politikoch, všetci klebetia o všetkom, aj také reality šou je vlastne klebetenie o sebe. Možno si týmto klebetením cibríme svoju sociálnu inteligenciu, učíme sa tak prenikať pod kožu iným. Akoby koniec 20. a začiatok 21. storočí bol vekom psychoanalýzy - každý sa môže vyspovedať rovno pred kamerou.

Čo poviete na spoveď Güntera Grassa? Je to klebetenie o sebe?
Günter Grass je jedným z príkladov toho, že najväčší moralisti nebývajú aj najmorálnejšími ľuďmi. Ako raz povedal Milan Kundera: „Vedomie mojej vlastnej malosti ma ešte nerobí zhovievavým k malosti iných." Grass prežil na vlastnej koži malosť človeka svojej generácie a dokázal o tom napísať, ako by to bolo mimo neho. Na Slovensku nemáme z dnešného pohľadu žiadne literárne dielo o všetkých fázach malosti, ktorými prešla moja generácia. Grass takýto obraz Nemcom poskytol. Navyše, človek môže byť talentovaným spisovateľom a zároveň zbabelcom. Grass bol asi márnomyseľný a zbabelý, keď mu viac ako čokoľvek lichotil jeho obraz morálnej autority. No súčasne je to talentovaný spisovateľ, ktorý nastavil zrkadlo svojej generácii, vlastnému národu a, paradoxne, aj sebe.

Raz ste povedali, že filozofia mysle osvetľuje to, čo sa deje v ľudskej duši. Je filozofia duchovná činnosť?
Filozofia mysle patrí do širšieho súboru kognitívnych vied, ktoré sa zaoberajú ľudským mozgom, umelou inteligenciou, psychológiou, jazykovedou či antropológiou - skrátka človekom a tým, čo nazývame ľudskou dušou. Filozofia mysle hľadá medzi nimi súvislosti, spojenia a spoločné menovatele. Napríklad, najnovšie výskumy empiricky zistili, že ľudské vzťahy na nás pôsobia rovnako ako vitamíny alebo jedy. Rovnako, ak nie viac, ovplyvňujú náš krvný tlak alebo imunitný systém. Základnou dogmou filozofie mysle je, že duša a telo sú jedno.

Čiže telo nie je schránkou našej duše?
Nie je to žiadna schránka. Sme jeden celok.

Nie ste teda veriaci človek?
Nebol som vychovaný ako veriaci, ale viem, že potreba transcendencie, niečoho, čo nás presahuje, je súčasťou ľudskej prirodzenosti a existuje. No súčasné tradície náboženstva už akoby nestačili napĺňať túto potrebu. Náboženstvo je však dôležité v tom, že je ako depozitár hodnôt, ktoré skladuje, spracúva a pretavuje do príbehov, cez ktoré na ľudí tieto hodnoty dokážu pôsobiť.

A veda je schránkou správnych odpovedí, alebo omylov poznania?
Veda je skôr depozitárom poznatkov o svete a človeku v ňom. V poslednom čase si veda začína klásť otázky o morálke a zisťuje, že bez náboženstva spoločnosť len ťažko môže fungovať. Ani dnes na svete neexistuje spoločnosť bez náboženstva. V doterajšej histórii taká spoločnosť - my sme v nej zhodou okolností žili 40 rokov - existovala iba jednu-dve generácie. Pohľad náboženského človeka je však pohľadom zvnútra, a pohľad vedca je pohľadom zvonku. Tieto dva pohľady si neprotirečia - každý je o niečom inom. Martin Buber výstižne povedal, že ‚keď veriaci človek povie, že Boh existuje, a neveriaci povie, že Boh neexistuje, každý z nich hovorí o niečom inom'.

Na to, že spoločnosť neprežije bez viery, prišli americkí vedci? Pýtam sa takto v súvislosti s diskusiou v USA, keď kreacionisti spochybnili evolúciu. Pre mnohých Európanov bolo prekvapením, že sa takáto diskusia v treťom tisícročí vôbec mohla nastoliť v plnej vážnosti. Skladateľ Iľja Zeljenka na túto tému napríklad povedal, že súčasný Američan, ktorý verejne spochybňuje evolúciu, by sa zrejme vynikajúco cítil v stredoveku.
Tiež ma to zaskočilo. Umelá inteligencia, neuroveda, filozofia mysle - to všetko vzniklo v Amerike niekedy v 50. rokoch a dnes sa to už pestuje na celom svete. Americký kreacionizmus ma prekvapil, podobne ako vlna nacionalizmu, ktorá sa prevalila Európou začiatkom 90. rokov. Bol som pol roka v USA na študijnom pobyte a v živote by mi nenapadlo, že takéto niečo tam vôbec môže vzniknúť. Tí, čo Ameriku a jej dejiny poznajú lepšie, to však považujú za súčasť jej ducha. V každom prípade sú to dve Ameriky, a súčasná vláda ich asi len spolarizovala. Americký unilateralizmus, americký postoj k ekologickým témam, kreacionizmus plus predstava, že ‚my sme tí vyvolení poslovia dobra, čo bojujú proti zlu' - to je len jedna časť Američanov. Druhá časť, ktorá nie je menšia, myslí inak. Lenže dnes je tá prvá časť viditeľnejšia, lebo má politickú podporu. Polovica, ktorá nie je zo súčasnej politiky USA šťastná, však Bushovu vládu rešpektuje. Aj toto je ústavná demokracia - keď ľudia svoju vládu kritizujú, polemizujú s ňou, a zároveň akceptujú jej legitimitu.

Alebo poslúchajú, keď idú do vojny s Irakom?
Nie všetci Američania idú do tejto vojny, USA nie je jedna osoba. Je aj Amerika, ktorá dala modernému svetu ideály a demokraciu. Existuje niečo ako americký sen o liberálno-demokratickej spoločnosti. O spoločnosti ľudských práv, slobody a spravodlivosti. Aj to je Amerika, aj keď dnes menej viditeľná.

Každý človek vraj prirodzene tiahne k dobru. Ako na tomto pozadí vnímate nekonečné konflikty spoločenstiev? Je to boj o prežitie?
Predsudkom je, ak si myslíme, že sú v nás zakorenené zlé inštinkty, a dobro, ktoré prichádza odniekiaľ zhora a nesúvisí s našou biológiou, toto zlo ovládne, alebo mu podľahne. V človeku existuje sociálny inštinkt, schopnosť vidieť rozdiel medzi dobrom a zlom, ale čo je obsahom toho, čo považujeme za dobré a čo považujeme za zlé, to už nemáme z prírody. Dodáva nám to kultúra, ideológia, médiá. Človek disponuje inštinktom patriť niekam, byť niečoho súčasťou, a teraz hľadá, čoho súčasťou by tak asi mohol byť. Médiá dokážu ovplyvniť to, aký druh mentality v spoločnosti prevládne - či plnej predsudkov, alebo tolerantnej a slobodnej. To dobré v nás je úplne rovnaký inštinkt ako to zlé.

No pri nedávnej slovensko-maďarskej roztržke boli médiá skôr zrkadlom správania politikov, čo počúvajú nálady voličov, aby boli vôbec zvolení...
Médiá sú nielen zrkadlom a teplomerom, ale aj termostatom. Nálady v spoločnosti nielen zisťujú, ale aj ovplyvňujú - inak by boli zbytočné. Je pravda, že to, čo sa nedávno udialo, dostalo veľké rozmery skôr zásluhou politikov ako médií. Nemyslím si však, že je Slovensko viac protimaďarské, ako bolo za predchádzajúcej vlády.

Váš brat Fedor Gál je prognostik. Debatujete spolu o budúcnosti?
Debatujeme skôr o prítomnosti. Fedor je skeptickejší k liberálnej demokracii ako ja. Napríklad k Fukujamovej téze, ktorú ja vnímam celkom pozitívne, že liberálno-demokratická spoločnosť, v ktorej sa pestujú hodnoty slobody, spravodlivosti a ľudských práv, najlepšie vyhovuje ľudskej prirodzenosti, je Fedor oveľa skeptickejší. Vcelku sa však zhodujeme v tom, že človek je vybavený schopnosťou empatie, ale to nestačí. Musíme totiž v živote prežiť aj trápenia a traumy, aby sme chápali trápenia a traumy iných. O svete, ktorý príde po tom, keď nám nové poznatky vied a nové technológie pomôžu odstrániť depresie a trápenia, keď nás zbavia psychických tráum a všetci budeme spokojní a šťastní, sme sa tuším ešte nezhovárali. Nikto si nevie predstaviť, ako bude vyzerať spoločnosť takýchto ľudí.

Filozof si to predstaviť dokáže?
Nie, ale ak je vo forme, je schopný tento problém aspoň sformulovať takým spôsobom, že si každý človek uvedomí, v čom je jeho podstata. Tí, čo sa zaoberajú posthumanizmom, používajú termín singularita. Tento termín pochádza z fyziky, a pomenúva jav, keď v jadre čiernych dier prebiehajú procesy, ktoré nemôžeme vysvetliť známymi fyzikálnymi zákonmi. V úvahách o dejinách ľudstva sa používa singularita pre takú historickú zmenu, keď nič z toho, čo vieme o fungovaní spoločnosti a o politike, nie je použiteľné pre to, čo nás čaká, a čo čaká našich potomkov. Táto zmena sa neodohrá zo dňa na deň, môže to trvať aj celé generácie. Niektorí dokonca hovoria, že už sme začali byť posthumánni. Preto sa časť vedcov obáva technológií, no iní si zas myslia, že takéto obavy sú plané. Tvrdia, že technológie nás nezmenia na bezcitných ľudí, ale naopak - možno budeme ešte empatickejší, sociálnejší, otvorenejší k druhým.

Kedy sa objavila vedecky podložená možnosť vzniku inteligentného stroja a následne idey posthumanizmu?
Prvý bol mladý britský matematik Alan Turing, ktorý v roku 1950 predpovedal, že už v roku 2000 stroje dosiahnu inteligenciu priemerného človeka. Nestalo sa. Veľmi zaujímavý je však Turingov osud, ktorý ukazuje, že inteligencia priemerného človeka je niečo celkom iné, ako racionálna výpočtová inteligencia, o ktorej sa Turing domnieval, že je jadrom inteligencie ako takej. Alan Turing bol homosexuál a v roku 1952 vo Veľkej Británii, v jednej z najdemokratickejších krajín na svete, ho zavreli, lebo vtedy sa tam homosexualita považovala za zločin alebo za psychickú chorobu. Mal si teda vybrať medzi väzením alebo liečbou. Vybral si liečbu, rok doňho pichali estrogénové injekcie, narástli mu prsia, a rok po skončení liečby spáchal samovraždu. Dnes sa ani v Anglicku, ani inde na Západe nepovažuje homosexualita za zločin ani za psychickú chorobu. Pre mňa je aj toto Turingov odkaz, na ktorý vlastne nadväzuje aj Fukujamova myšlienka, že pri vhodných vonkajších podmienkach je ľudská povaha vo svojej podstate empatická a že takýto druh humanistickej morálky sa už dnes stal inštitucionálnou súčasťou moderných spoločností.

Neobávate sa, že sa to môže hocikedy zvrátiť, keď aj fašizmus prišiel po tom, ako v Európe dlhšie víťazili myšlienky osvietencov?
Môže sa to zvrátiť - žiadny samovoľný pohyb dejín neexistuje. Ja iba dúfam, že bude stále viac ľudí, ktorí sa budú starať o to, aby sa tak nestalo. Nechcem vyzerať ako naivný optimista, ale pozitívny vývoj ľudskej spoločnosti je predsa rovnako predstaviteľný ako ten opačný.

Albert Einstein predpokladal, že v budúcnosti sa ľudstvo prikloní k spoločnému náboženstvu, ktoré bude mať kozmologický charakter a ktorého východiskom sa stane snaha o harmóniu s vesmírom. Podľa neho sa k takému náboženstvu najviac približuje budhizmus. Je vám táto myšlienka sympatická?
Einstein nebol nábožný človek, no pocit až nábožného údivu a pokory v ňom vzbudzovala nesmierna harmónia a poriadok vo vesmíre. Úlohu vedca videl v pochopení tejto harmónie. A základom budhistickej kozmológie je vlastne tiež pochopenie tejto kozmickej harmónie. O budhizme toho veľa neviem, ale myslím si, že cieľom budhistických meditácií a cvičení je vlastne snaha dosiahnuť harmóniu mysle ovládaním vlastných emócií predstáv a myšlienok. Zaujímavé je, že dnes, hlavne v USA, už existuje rad ústavov, kde vedci, čo sa zaoberajú výskumom mozgu, a tibetskí lámovia spolupracujú v jednom laboratóriu. Na jednej strane lámovia učia vedcov meditovať, aby poznali zvnútra to, čo svojimi metódami poznávajú zvonku. Na druhej strane niektorí lámovia sú skutočne zdatní meditátori a dokážu ovplyvňovať svoje predstavy, emócie a myšlienky až do tej miery, že to spôsobuje zmeny v ich mozgu. Takže oni meditujú a vedci merajú, čo sa v ich mozgoch deje.