Vilo bol svojou pohostinnosťou známy po celom meste a širokom okolí. Okrem toho s ním bola zábava. Zažili sme s ním v pivárni Zelený gaštan veľa strhujúcich filozofických rozpráv a veselých príhod, ale všetko sa skončilo, keď sa Vilo oženil.
Manželstvo je veľmi dobrá vec, ale určite mi dáte za pravdu, že niektorí nad výberom partnerky rozmýšľajú vari kratšie ako pri nákupe salámy. Potom sa čudujú, keď pár mesiacov po svadbe zistia, že sa im doma zapelešilo malé monštrum. Áno, presne takto zhasla aj Vilova pochodeň. Bolo by jednoduché, keby som mohol povedať, že jeho manželka bola xantipa. Ale bolo to zložitejšie. Keby zhromaždili na pustom ostrove všetky xantipy z republiky, Vilova žena by im robila dozorkyňu.
Takže po Vilovej svadbe začali jeho návštevy v pivárni rednúť. Keď sa raz za čas objavil, bolo to len preto, že použil nejaký krycí manéver. Bol bez nálady a na otázku "Ako sa máš?", odpovedal hlbokým povzdychom a ešte hlbším pohľadom pod stôl. Po čase sme sa všetci zmierili s tým, že pekné časy s Vilom sa skončili. Preto nás veľmi prekvapilo, keď jedného dňa prihrmel rozšantený a po niekoľkých rýchlych pivách vyhlásil:
"Chlapi, dnes som namontoval v obývačke perfektnú piecku. Príďte ju so mnou zajtra pokrstiť, všetkých vás pozývam!"
A tak sme na druhý deň zazvonili u Vila v kompletnej zostave. Uvedomovali sme si, že jeho nečakanú spoločenskú aktivitu mohlo spôsobiť tých pár pív na jeho konte, ale riziko, že zraníme jeho remeselnú hrdosť, bolo príliš veľké. Vilo, ktorý nám otvoril dvere, mal od Vila Budovateľa z predošlého večera na míle ďaleko - hovoril tichým nesmelým hlasom. Do bytu sme ho skôr vtlačili ako nasledovali. Obývačka bola ako z katalógu a v piecke majestátne horel oheň.
Potom vošla Vilova stíhačka a oprela si ruky vbok. Od tej chvíle na nás slastná prítomnosť rodinného kozuba prestala pôsobiť. Gazdiná najprv vystrelila po nás zopár cvičných nevraživých pohľadov a ledva sme sa z nich stačili spamätať, už pleskla pred nás tácku s kávou. Nikto by nás neprinútil ju vypiť - určite bola otrávená. A keď nakoniec zahlásila: "Bolí ma hlava, mohli by ste to skrátiť?!", skrátili sme to tak dôkladne, že to na prvý pohľad mohlo vyzerať ako útek.
Na schôdzi v Zelenom gaštane sme potom všetci jednohlasne prisahali, že nás k Vilovi už nikto nedostane. Slovo sme však nakoniec nedodržali.
Nedávno sme boli u neho na brigáde. Potreboval pomoc pri montovaní novej postele. Asi pred mesiacom od neho žena odišla a vzala si aj piecku. Sedeli sme v prázdnej obývačke na prepravkách od piva a Vilo vyzeral akoby sa zobudil zo zlého sna. Hovoril, že už v živote nechce v byte žiadny oheň vidieť.
Autor: FERO BALA
