Jean–Paul Belmondo a Jean Sebergová v prelomovom Godardovom filme Na konci s dychom.
FOTO – ASFK
Veľkých chvíľ bolo vo svetovej kinematografii dosť. Pozrite sa do programu kín, zase raz na ne upozorňuje prehliadka Projekt 100.
Tento príbeh je z roku 1960. Novinár Jean-Luc Godard nakrútil svoj prvý celovečerný film Na konci s dychom. Diváci po ňom zostali ako hlavný hrdina, skoro nedýchali. Nová éra sa rozbehla.
Zaujímavé, francúzsky režisér sa vraj do nakrúcania nehrnul: „Radšej som sa pozeral alebo pomáhal. Mne samému sa filmy veľmi robiť nechcelo. Mal som rôzne nápady, ale tie boli úplne šialené. Našťastie som vyčkával,“ spomína v biografickej knihe Jeana Colleta. Jej úvodná kapitola sa volá Čakanie na Godarda.
Lenže aj nápady, čo Godard napokon zrealizoval, sa najprv zdali byť šialené. Kamaráti ho vystríhali: Nemôžeš do hlavnej úlohy obsadiť takého škaredého herca! Nikto sa naňho nebude chcieť pozerať! Hovoríme o Belmondovi - dnes je to skôr super vtip.
Godard odmietol ťažkú štúdiovú kameru, vzal si ľahšiu a vyrazil do ulíc. Vyzeralo to, akoby sa kdesi náhodne ocitol a sledoval, čo sa deje okolo. Žiadne metódy, iba skúšal ako to nafilmovať. Nad nápadom príliš nerozmýšľal, aby zatiaľ okamih nevyprchal. Poradil si len s prirodzeným svetlom (aj v interiéroch), dialógy konečne zneli prirodzene.
Väčšinu svojich kolegov hodnotil ostro: „Ich kinematografia, to je čosi úplne nereálne. Boli od všetkého izolovaní. Film bol u nich jedna vec, život druhá,“ písal v kritickom časopise Cahiers du Cinéma. Bolo jasné, že zmena musela prísť aj v obsahu. Moralistické príbehy a povojnové traumy? Také témy hodil Godard do koša. Francúzska nová vlna mala rada tváre. V jednom okamihu v nich hľadala niečo závažné, inokedy ich ukazovala len pre krásu a erotický náboj.
To isté platilo o strihoch. Že niektoré nemali význam? V podstate, ale boli pekné. Pohľad na chrbát, krk a hlavu Jean Sebergovej, ktorá sa spolu s Belmondom vezie v aute, je nastrihnutý asi desaťkrát. Len aby bolo vidno, ako sa na jej vlasoch mení svetlo, podľa toho, kam auto zabočí.
Škoda vymenovávať, film Na konci s dychom je plný nápadov, a často veľmi vtipných. Napriek tomu je to smutné rozprávanie. Mladý rebel ukradne auto, zastrelí policajta, frajerke vezme peniaze a pokúša sa vyraziť do Ríma. Všetko berie akosi nezáväzne, asi aj lásku – ako sa to asi môže skončiť? Predstavy o živote a jeho cene sa niekedy menia až príliš neskoro.
Smutné sú aj slová Francoisa Truffauta, ktorý s Godardom písal scenár. Všetci vravia o sláve tohto filmu, on v Colletovej knihe píše: „Zázrak filmu Na konci s dychom spočíva v tom, že ho vytvoril človek v štádiu života, v akom by normálne nikto film nerobil. Nerobíme filmy, keď sa trápime. Pri práci bývate v hoteli, nemáte hmotné starosti a môžete mať sústredené myšlienky. Tento film robil niekto, kto bol skoro tulák. Je vzácne, že niekto taký nešťastný a taký opustený môže urobiť film.“
