Oriana Fallaciová.
FOTO – DIGILANDER
Posledné roky žila striedavo v New Yorku a vo Florencii. Veľkú pozornosť vyvolala jej kniha Hnev a hrdosť, ktorá bola preložená do 20 jazykov. Napísala ju v čase, keď sa zdalo, že jej angažované novinárske pero je už na dôchodku. Lenže 11. september 2001 a newyorské dvojičky v plameňoch škrtli zápalkou hnevu aj vo Fallaciovej.
Fallaciová vypočula radu vydavateľa Corriere della Sera a napísala knihu Hnev a hrdosť, ktorej sa predalo neuveriteľných dva milióny exemplárov. Vystupuje v nej ako tvrdá kritička islamu. Politickú korektnosť by čitatelia hľadali márne. Ona sama knihu nazvala kázňou. Protiislamské kritické texty jej zabezpečili veľkú podporu, no súčasne aj tvrdú kritiku. Ako pripomenul pred dvoma týždňami český týždenník Respekt - bola to práve Oriana Fallaciová, kto zaviedol do verejného diškurzu pojem islamofašizmus. Na krku mala niekoľko súdnych procesov, v Taliansku jej za hanobenie islamu hrozilo väzenie.
Fallaciová už ako pätnásťročná pomáhala počas 2. svetovej vojny partizánom. Keď mala tridsať rokov, jej meno bolo v novinárskych kruhoch známe. Cestovala po svete a písala reportáže z Indie, Vietnamu, Latinskej Ameriky a Blízkeho východu. Na prvé strany novín sa dostala v 70. rokoch kritikou napríklad iránskeho duchovného vedenia a etiópskych predstaviteľov.
A potom objavila interview, ktoré z nej spravilo heslo žurnalistických príručiek. Pretože - ako to výstižne napísali v Los Angeles Times - bola „žurnalistkou, ktorej by nikto nepovedal nie“. Jej rozhovory by mohli napísať históriu 20. storočia, veď medzi spovedanými sa objavil Henry Kissinger aj Sean Connery, ajatolláh Chomejní aj Indira Gándhíová, Lech Wallesa aj Willy Brandt a mnoho ďalších mien. Nikoho neprekvapovalo, že za ne pozbierala množstvo ocenení.
V knihe Interview s históriou píše: „Necítim sa a nikdy sa mi ani nepodarí cítiť sa ako chladný záznamník toho, čo vidím a počujem. Na každej profesionálnej skúsenosti nechávam útržky môjho srdca a duše.“
Autor: jak
