Kontroverznú výstavu v Berlíne zorganizoval nemecký Zväz vyhnancov, na čele ktorého stojí kresťansko-demokratická poslankyňa parlamentu Erika Steinbachová (na snímke).

Máloktorá výstava vyvolá také veľké pohoršenie, mediálny záujem a zhorší susedské vzťahy. Berlínskej výstave o vyhnaní Nemcov z východnej Európy sa to podarilo.

Kontroverzná výstava sídli v pompéznom paláci Korunných princov na konci berlínskeho bulvára Unter den Linden. Keď ju však navštívite, prekvapí vás, že je vcelku malá. Zmestí sa do troch miestností, ktoré prejdete za polhodinky aj s podrobným preštudovaním informačných tabúľ.

Spočiatku sa dá len ťažko pochopiť, čo je na celom projekte také kontroverzné. Organizátori si dali ambiciózny cieľ: ukázať a pripomenúť osud miliónov Európanov, ktorých v 20. storočí donútili k odchodu zo svojho domova. Venuje sa balkánskym vojnám zo začiatku storočia, tureckej genocíde Arménov, holokaustu (aj keď iba okrajovo), odsunu Talianov z Juhoslávie, vysídľovaniu inteligencie pobaltských štátov na Sibír, cyperskému konfliktu i nedávnym zverstvám v bývalej Juhoslávii.

Povojnová dohoda

Podstatná časť výstavy je venovaná spomienke na 12 až 14 miliónov Nemcov, ktorí museli ku koncu druhej svetovej vojny a po nej z donútenia opustiť Poľsko, Československo a ďalšie východoeurópske krajiny. Keď sa Stalin v lete roku 1945 dohodol so západnými mocnosťami na posune poľskej hranice smerom na západ k rieke Odre, milióny Nemcov, ktorí žili vo východných oblastiach nemeckej ríše, museli odísť. Bilancia bola hrozná. Dva milióny pri presune zahynuli, mnohí prišli o všetok majetok a prvé mesiace žili v provizórnych stanoch.

Ide o fakt, ktorý nikto nespochybňuje. Susedné štáty, špeciálne Poľsko, však rozčuľuje kontext, v ktorom sa o tejto udalosti informuje. Chýba totiž vysvetlenie, že odsun bol priamou reakciou na nacistické zverstvá, ktoré Tretia ríša páchala u východných susedov. A je možné dávať na jednu úroveň nedávnu genocídu v Srebrenici a povojnový odsun Nemcov?

Kritici navyše nechápu, prečo sa tejto téme venuje špeciálny priestor, keďže už jednu podobnú výstavu o odsunutých Nemcoch sprístupnili v Nemeckom historickom múzeu, ktoré stojí oproti na druhej strane bulváru.

Poliaci sa hnevajú

Celá téma už niekoľko týždňov kazí vzťahy Nemecka s jeho východnými susedmi. Tvrdé slová počuť najmä z Varšavy, kde v posledných parlamentných a prezidentských voľbách zvíťazili konzervatívni bratia Kaczinskí. K víťazstvu im pomohla aj protinemecká rétorika a výzvy, aby Nemecko zaplatilo miliardové škody, ktoré cez vojnu napáchalo v Poľsku. Keď výstavu pred mesiacom otvárali, rozhorčený poľský prezident povedal, že prekrúca históriu a určite nie je v záujme Poliakov.

V podobnom duchu hovoril aj jeho brat, premiér Jaroslaw. "Výstava je zlé, znepokojujúce a smutné podujatie, ktoré nerobí nič pozitívneho pre Poľsko, Nemecko ani Európu," vyhlásil počas návštevy bývalého koncentračného tábora Stutthof na severozápade Poľska. "Je dôležité si pamätať, kto boli vrahovia a kto obete."

Primátor Varšavy Kazimierz Marcinkiewicz rovno zrušil plánovanú návštevu Berlína. Povedal, že tam nepríde dovtedy, kým bude výstava trvať.

Dvanásť miliónov vyhnaných

Výstavu zorganizoval nemecký Zväz vyhnancov, na čele ktorého stojí kresťansko-demokratická poslankyňa parlamentu Erika Steinbachová.

"Je dôležité, aby sa Nemecko vysporiadalo so svojou históriou, ktorej súčasťou sú aj milióny odsunutých Nemcov," argumentuje politička, podľa ktorej mnoho Európanov o tejto nútenej migrácií, najväčšej v modernej histórii Nemecka, vôbec netuší. Sama sa narodila dva roky pred skončením vojny v pruskom mestečku Rahmel pri Gdansku, odkiaľ musela jej rodina odísť.

Netají, že jej hlavným cieľom je výstavba trvalého dokumentačného centra pre vyhnaných v Berlíne a súčasná výstava, ak bude divácky a mediálne úspešná, má v jej zámere pomôcť. Zväz už hľadá vhodný pozemok, najlepšie v centre mesta.

Nová budova by však nemala stáť v blízkosti pamätníka holokaustu, ktorý stojí neďaleko Brandenburskej brány.

S jej plánmi nesúhlasí časť nemeckých politikov z ľavicového spektra a proti bola aj bývalá vláda Gerharda Schrödera. Súčasná kancelárka Angela Merkelová a jej strana projekt podporujú.

Steinbachová s kritikou, že výstava prekrúca dejiny, nesúhlasí. Zdôrazňuje, že výstava má celoeurópsky kontext a jej "tvár" konzultovali aj s českými a maďarskými historikmi. Poľský expert podľa nej z projektu odstúpil pre domáce tlaky.

Kurátor výstavy Wilfried Rogasch argumentuje, že prišiel čas, aby sa začala venovať pozornosť aj tejto časti nemeckých dejín.

"Vieme, že Nemci spáchali veľa zločinov, a to je dobre zdokumentované. Vyše šesťdesiat rokov po vojne sa teraz môžeme sústrediť aj na osud dvanástich miliónov Nemcov, ktorí boli vyhnaní. Je to dôležitá časť našej histórie."

V deň otvorenia výstavy demonštrovalo pred palácom niekoľko desiatok Poliakov. Rozdávali letáky, v ktorých sa snažili vysvetliť, že odsun nemeckého obyvateľstva bol dôsledkom zverstiev, ktoré napáchal Hitlerov režim.

Prečo museli odísť?

To, že výstava vzbudzuje veľkú pozornosť, vidieť aj na návštevníkoch, ktorí sa tlačia vo vnútri. Prvý septembrový víkend išlo väčšinou o dôchodcov, akoby sem väčšina z nich prišla nostalgicky spomínať na detstvo v niektorom kúte východnej Európy.

Bol medzi nimi aj šesťdesiatštyriročný Edmund Ferner, ktorý sa narodil v niekdajšom Königsbergu, dnešnom Kaliningrade.

"Mal som vtedy štyri roky, veľa si z toho nepamätám. Červená armáda zabila dvadsať členov mojej rodiny. Prežili sme štyria, museli sme všetko opustiť a odísť preč. Teraz žijeme pri Berlíne," spomína. "Myslím si, že je dôležité ukázať osud miliónov Nemcov, ktorí mali podobný osud. Nerozumiem tým podráždeným reakciám. Sme predsa demokratický štát."

Dvadsaťsedemročný Berlínčan Tilman sa prišiel na výstavu pozrieť, lebo o nej veľa počul, a navyše sa chystal na výlet do Čiech. Výstavu vníma kritickejšie, organizátori sa podľa neho nevedia zmieriť s tým, že ich domov je už navždy preč. "Je dôležité ukázať ich ťažké osudy, zároveň však treba jasne vysvetliť, prečo museli odísť. A to na tejto výstave chýba."

Potopený parník

Výstava stála pol miliardy eur a potrvá do konca októbra. Jej súčasťou sú aj osobné predmety, ktoré si stihli odsunutí Nemci so sebou zobrať. Vystavené sú staré kufre, foto albumy, regionálne kroje. Na paneloch nechýbajú emotívne citáty známych ľudí. Spisovateľ Max Frisch napríklad hovorí: "Vlasť sú ľudia, ktorým rozumieme a ktorí rozumejú nám".

Významný artefakt - zvon z potopeného nemeckého parníka Wilhelm Gustloff - ponúklo na výstavu aj Poľsko. Neskôr si ho však vyžiadalo späť. Zvon mal pripomenúť osud tisícok Nemcov z východného Pruska a ranených nemeckých vojakov, ktorí zahynuli po potopení parníka. Nacistickú loď poslala na dno ponorka Červenej armády pri Gdansku a zomrelo tam vyše deväťtisíc ľudí. Všetci poznajú osud Titanicu, kto však vie o tejto tragédii?

Princíp kolektívnej viny

Predseda Karpatskonemeckého spolku na Slovensku Ondrej Pöss o výstave počul, jeho organizácia sa však na jej príprave nepodieľala.

Vníma kontroverzné reakcie z Poľska, aj pocity Nemcov, ktorí boli odsunutí.

"Ide o morálnu stránku veci, chcú upriamiť pozornosť na to, že sa im stala krivda a boli nútení odísť zo svojej vlasti. Mnohí sa nijako neprevinili, odsun sa organizoval na princípe kolektívnej viny," hovorí.

Zo Slovenska muselo koncom vojny odísť 130-tisíc Nemcov, väčšina ich utiekla ešte pred príchodom frontu. Žili najmä v Bratislave a okolí, na strednom Slovensku pri Kremnici a na Spiši. Časť z nich sa chcela po vojne na Slovensko vrátiť, nebolo to však možné pre Benešove dekréty, ktoré znemožňovali navrátenie majetkov.

"Ešte aj dnes sa vracajú na Slovensko. Radi spomínajú na miesta, kde vyrastali. Ročne príde niekoľko autobusov."

Karpatskonemecký spolok odhalí koncom septembra v Bratislave aj pamätnú dosku, ktorá má pripomenúť osudy slovenských Nemcov. Ich najväčšie komunity žijú dnes v okolí Stuttgartu a spolkovej krajine Bádensko - Würtembersko.

Odsun v číslach

Východné oblasti Nemecka 7 miliónov

Československo takmer 3 milióny

Poľsko 660-tisíc

Gdansk takmer 300-tisíc

Juhoslávia 270-tisíc

Maďarsko 200-tisíc

Odsun Nemcov po druhej svetovej vojne

Masové odsuny Nemcov z krajín východnej Európy legitimizovala v roku 1945 Postupimská konferencia, ktorá žiadala, aby sa uskutočnili "humánnym a usporiadaným spôsobom". Cieľom deportácií bolo vytvoriť etnicky čisté, homogénne štáty. Medzi Poľskom a Nemeckom sa na riekach Nisa a Odra vytýčila nová hranica.

Povojnovú Európu trápil hladomor, choroby, chaos, studená zima, ale aj násilné útoky domáceho obyvateľstva na etnických Nemcoch. Niektorí boli perzekvovaní pre svoje aktivity počas vojny a súhlas s nacistickým režimom, mnohí však trpeli iba pre svoj pôvod. Podľa odhadov pri presune z východnej Európy zahynuli dva milióny Nemcov.

Deportácie sa dotkli 14 miliónov Nemcov, čo je najväčšia migrácia obyvateľstva v Európe 20. storočia.

Z Československa ich museli odísť takmer tri milióny. Zabavený majetok rozdávali komunisti chudobným vrstvám, u ktorých si tak zvyšovali popularitu.

Podobné nútené odsuny zažili na základe Postupimskej dohody aj milióny Poliakov, Ukrajincov, Maďarov a židov vo východnej Európe a Rusku.

Autor: Berlín - Bratislava