Jozef "Dado" Nagy (36) - moderátor a publicista. Vyštudoval FFUK, odbor ruština - angličtina. Niekoľko rokov pôsobil ako lektor angličtiny. V rokoch 1993 - 2005 pripravoval v bývalom Rádiu Twist reláciu Literárna revue. V STV mal reláciu Literárne oko a niekoľko iných programov. Pravidelne organizuje rôzne literárne večery a čítačky. Hral v troch hrách divadla GUnaGU a spolu s režisérom Petrom Krištúfkom napísali sériu paródií na detektívne seriály Rota pomalého nasadenia. S Krištúfkom pripravili aj televízny dokument Budmerice - tajomný ostrov spisovateľov, ktorého premiéra bude tento mesiac.
Moderátor Jozef Dado Nagy číta knihy. To je jeho povolanie. Trinásť rokov nám dával tipy na dobré čítanie v obľúbenej rozhlasovej relácii. Človek si ani neuvedomil, koľko dobrej literatúry a skvelých rozhovorov strávil ešte predtým, ako nachystal nedeľný obed. Relácia už nie je, Dado Nagy ide ďalej. Je všade tam, kde sú knihy. Podľa vlastných slov je lenivec, šťastný, že sa živí tým, čo považuje za rozkoš.
Predstavujem si vás, že už ako dieťa ste boli stále doma s knižkou. Je to tak?
"Asi som bol naozaj zápecník. A čítal som dosť. Okrem knižiek ma zaujímalo aj rádio, bol som vyslovený rádiomaniak. Niektoré relácie boli pre mňa spoločenským vrcholom týždňa - hry pre mládež, víkendové zábavníky, rozhlasový klub angličtiny a podobne. Páčila sa mi atmosféra starého štátneho rádia - všetko bolo pomalé, pokojné - hlásatelia mali dosť času, dlhé pauzy, časové znamenia, na ktoré sa čakalo pol minúty."
Rodičia nemali tendencie hovoriť, aby ste robili niečo poriadne, nielen stále čítali knižky a počúvali rádio?
"Ani nie, to skôr hovorím sám sebe, že by som mal začať robiť aj niečo poriadne. Stále mám pocit, že žijem až príliš pohodovým životom, a vždy prídem do rozpakov, keď sa ma niekto spýta, z čoho vlastne žijem."
Na serióznu literatúru mnohí z nás nemajú vôbec čas a energiu. Preto je fajn, že niekto ten čas a energiu má, čosi nám odporučí. Nemyslíte si, že čítanie niektorých kníh je poctivá práca?
"Pre mňa je to stále predovšetkým zábava a pôžitok. Asi som mal v živote šťastie. Som lenivý, preto som vždy robil iba to, čo ma bavilo. Niekoľko rokov som s veľkou chuťou učil angličtinu. Bolo to veľmi osviežujúce. Kurz angličtiny som bral ako divadelné predstavenie. Ako učiteľovi mi aj stúplo sebavedomie, čo som veľmi potreboval."
Mali ste ako dieťa komplexy?
"Jasné. Čo by som si bez nich počal. Ešte na vysokej škole ma zmáhali pochybnosti, či som na správnom mieste."
Prečo?
"Bavila ma literatúra a myslel som si, že sa jej budeme na škole viac venovať. Študoval som angličtinu a ruštinu. A zrazu som sa musel učiť gramatiku, morfológiu, fonetiku, syntax, teóriu pedagogiky. A keďže ma to nudilo, začal som robiť v internátnom rozhlasovom štúdiu."
Literárny moderátor
Takto sa začala vaša rozhlasová kariéra?
"V internátnom štúdiu a potom v Twiste. A tam som sa našiel. Na konkurz do rádia som však išiel s minimálnymi očakávaniami. Povedal som si, že to skúsim a uvidím. Vzali ma a zostal som tam s dvoma prestávkami trinásť rokov."
Svojimi nedeľnými literárnymi reláciami ste boli dlhé roky evanjelizátorom dobrého vkusu. Pri príprave nedeľného obeda vás počúvalo množstvo ľudí, z ktorých mnohí vôbec s knižkami neprichádzali do styku. Ako si spomínate na tie časy?
"Bavilo ma to práve preto, že to bolo veľmi náročné. Na začiatku každej relácie som bol vždy na pokraji infarktu, ale keď sme skončili, cítil som eufóriu. S kolegyňou, techničkou Dankou, sme sa po každej relácii v twistovej kuchyni veľkolepo až rituálne naobedovali. Nosili sme si tam všelijaké dobroty a jedenie často trvalo dlhšie ako samotná relácia."
Neskôr ste mali aj televízne relácie. Neboli ľudia prekvapení? Podľa mužného hlasu by vás asi odhadovali na nejakého Johnnyho Deppa.
"Na to ani nebolo treba televíziu. Stalo sa, že prišla do rádia nejaká dáma, že dobrý deň, mohla by som hovoriť s pánom Nagyom? Hovorím jej, to som ja. A ona, že aha, tak nič. A bolo po všetkom. Aj keď som sa objavil na nejakom podujatí, bol vraj vizuálny zážitok pre mnohých sklamaním."
Zažili ste pri moderovaní nejaký veľký trapas?
"Niekoľko strašných. Jeden z najhorších sa udial v Primaciálnom paláci na prestížnom udeľovaní cien Najkrajšia kniha roka. Boli tam televízie, kopa hostí. A ja som si zle zafixoval čas začiatku celej akcie. Práve som vyšiel zo sprchy, keď mi volali, že kde som, o pätnásť minút minút mám nastúpiť na scénu. Hnal som taxikára, z Dúbravky sme sa rútili asi dvestovkou. Ako som bežal po schodoch, tak mi cestou nadávali a prepisovali v scenári, kto z účastníkov chýba, kto vystúpi namiesto chýbajúcich a aké sú ďalšie zmeny v programe. Nakoniec sa to začalo len o dvadsať minút neskôr, a dopadlo to celkom fajn. Až po skončení akcie som sa zosypal. Potom sa mi niečo podobné stalo na jednej menšej akcii a odvtedy si poriadne pozerám, kedy mám byť na mieste. Takéto trapasy zo mňa spravili pedanta, poctivo sa pripravujem, lebo sa veľmi bojím."
Konzervatívec s dušou chuligána
Vaše moderovanie je nezvyčajne konzervatívne, je to váš zámer?
"Niekedy sa až čudujem, aký som škrobený, lebo presne takýto štýl moderovania nemám rád. Vnútorne som totiž pravý opak konzervatívneho človeka. Ale možno si to len nahováram."
Myslím si, že práve tým ste si získali mnohých poslucháčov. Moderní moderátori totiž pôsobia, že keby urobili sekundovú pauzu, bola by to ich smrť. Vy si viete počkať na správne slovo. Je to príznak starej školy?
"Asi áno. Možno je to vplyvom štátneho rozhlasu, ktorý som počúval v mladosti. Mám ho v sebe hlboko zakorenený. Teraz mám každý deň dvojminútovú knižnú rubriku v rádiu, ktoré vzniklo z Twistu. Cvičili ma, že to má byť rýchle a dynamické. Keď sa však počúvam, stále sa mi to zdá oproti všetkým ostatným mimoriadne pomalé. Ja asi ani neviem byť dynamický."
Prečo sa vlastne skončila vaša relácia v bývalom rádiu Twist?
"Prvýkrát sa to skončilo preto, lebo po ére mečiarizmu strácal Twist počúvanosť a vedenie si povedalo, že musia svoj program ladiť komerčnejšie. A začali s počúvanosťou padať ešte viac. Ďalší rok ma zasa zavolali, že úplne menia koncepciu. Po istom čase som však prišiel s vtedajšou šéfredaktorkou do konfliktu kvôli hudbe v mojej relácii - nútili ma, aby som hral predpísanú hudbu z playlistu, že rádio musí mať svoj hudobný formát. Tak som im povedal, že toto rádio už nemá vôbec žiaden formát - a oni mi neobnovili zmluvu. Potom prišlo nové vedenie, ktoré si povedalo, že budú vysielanie koncipovať ako kedysi, ale dlho to nevydržalo, lebo ešte novšie vedenie to celé zrušilo. Neviem, prečo sú dnes všetky súkromné rádiá rovnaké a snažia sa podobať tomu najpočúvanejšiemu. Potom strácajú originalitu."
Čitatelia a autori
Intelektuáli plačú, že deti nečítajú. Nie je však masové čítanie kníh iba produktom istej doby? Napríklad v minulom storočí hral na hudobnom nástroji každý, lebo keď si chcel niekto doma vypočuť hudbu, musel si ju sám zahrať. Prišli gramofóny a hudobníkov ubudlo. Nie je to tak aj s knihami, ktorým konkuruje internet a multimédiá?
"Na jednej strane takéto množstvo vplyvov a informácií je úžasná vec, ale na druhej by mala byť zachovaná aj možnosť, aby sa ľudia dostali aj k umeniu a literatúre, treba im dať šancu. V rámci akcie Sto kníh sme boli napríklad s vydavateľom Kalim Kertészom Bagalom na severnej Orave v Námestove, kde nie je jediné kníhkupectvo. Ľudia majú skoro nulovú šancu dozvedieť sa, čo nové a zaujímavé práve vychádza, hoci aj v slovenskej literatúre. A takýchto miest je veľa. A keďže tam napr. súčasná slovenská literatúra nie je, vzniká pocit, že ani neexistuje."
Onedlho vám vyjde kniha Rota pomalého nasadenia, ktorú ste napísali s Petrom Krištúfkom. Aká bude?
"Sú to dialógy dvoch detektívov Tučného a Slepého. Po troške sme to písali asi osem rokov. Začalo sa to ako naša súkromná zábava, a keď už bolo textov dosť, mali sme pocit, že ich treba usporiadať do nejakého tvaru a vydať. Keďže išlo viac-menej o fragmenty, vymysleli sme si veľmi rafinovaný filmový princíp. Asi ako keď si na DVD pozeráte bonusový materiál. Keď to takto niekomu rozprávam, sám neviem, čo si mám o tom myslieť, lebo ľudia začnú na mňa pozerať s ľútosťou v očiach. Ale dali sme to prečítať aj skvelej prozaičke Daniele Kapitáňovej, ktorú si veľmi vážim, a bola nadšená. Vraj sa na žiadnej slovenskej knihe tak nenasmiala. Veľmi mi to zdvihlo sebavedomie."
Slovenská literatúra
Aká je vlastne moderná slovenská literatúra?
"V porovnaní s okolitými krajinami je príliš uzavretá sama do seba a nevyznačuje sa veľkou štýlovou ani tématickou pestrosťou. S výnimkou románu Rivers Of Babylon Petra Pišťanka tu nevzniklo jediné prozaické dielo, ktoré by s vysokými literárnymi ambíciami zobrazovalo zmeny našej reality."
Naša scéna je malá a každý každého pozná. Máte problém s kritikou - či už súkromnou, alebo v médiách?
"Nie som literárny kritik. Ak ma kniha nezaujme, prestávam sa ňou väčšinou zaoberať. Svoj čas radšej investujem do niečoho, čo sa mi naozaj páči. Ak však pripravujem s autorom rozhovor alebo nejaký program, musím sa prinútiť dočítať ju až do konca. Potom si okraje stránok dočmáram rôznymi ironickými poznámkami, aby som vyventiloval čitateľskú frustráciu. Najmä pri autoroch, ktorých mám rád, mám potrebu naznačiť, že povedzme ich nová kniha nie je práve cesta, ktorú považujem za dobrú."
Ktorí sú to autori?
"Napríklad Michal Hvorecký. Ako človeka, prozaika a publicistu si ho vážim. Páčili sa mi jeho poviedky, skláňam sa pred jeho rozhľadom, teší ma, že sa začal venovať dlhším prozaickým celkom, ale jeho kniha Plyš bola pre mňa veľkým sklamaním. Nechcem pôsobiť ako neprajný frfloš a kaziť mu radosť z novej knihy, ale o to viac by som rád dal najavo, prečo ma tá kniha dráždila a nudila. Druhým príkladom je Maxim E. Matkin. Veľmi som sa snažil nájsť si k nej cestu, ale je to úplne iná šálka kávy, než akú mám rád. Polnočný denník som síce prečítal na jeden hlt, vyvolal však vo mne iba pocit prázdnoty."
Nie je to svedectvo doby?
"Určite, ale svet frustrovaných mestských bohémov nie je práve ten, v ktorom sa cítim doma. Napriek tomu som veľmi rád, že Matkin píše, aj keď sa mi nepáči. Aspoň niekto hovorí autentickým hlasom svojej generácie. Je škoda, že takých autorov nie je viac."
Ktoré sú vaše tipy na slovenských spisovateľov?
"Poviedky Karola D. Horvatha majú poetiku, ktorá mi sadla. Mám rád prózy Pavla Rankova, Viliama Klimáčka, sebairóniu Máriusa Kopcsaya, humor Mareka Vadasa a Emana Erdélyiho, poviedky Uršule Kovalyk, Petra Krištúfka, Moniky Kompaníkovej, Dušana Taragela. Človeka vždy nadchne niečo, čo posúva hranice, čo je diametrálne iné, preto som bol nadšený z knihy Daniely Kapitáňovej Samko Tále - Kniha o cintoríne. Napokon, nie som sám, práve vychádza jej švédsky a francúzsky preklad. Škoda, že viac nepíše Dušan Taragel. A samozrejme, Peter Pišťanek."
Pôsobíte dojmom, že ste ideálny parťák na opustený ostrov. Nemáte odvrátenú tvár, ktorú médiá nevidia?
"Myslíte niečo také, že som v skutočnosti hysterický nervák alebo tak? Ani nie, väčšinou som pokojný, lenivý a flegmatický. A to občas dokáže ísť človeku - vrátane mňa samého - poriadne na nervy. Ešte šťastie, že v strese som rovnaký nervák ako každý iný, občas úzkostlivý, nevyrovnaný, depresívny, egocentrický. Čiže, nič výnimočné. Ale keďže moja priateľka je ešte väčšia pohodistka ako ja, začal som byť v poslednom čase až chorobne pedantný a poriadkumilovný. Ale možno je to vekom.
foto SME - PETER ŽÁKOVIČ
S kamarátom a spoluautorom Petrom Krištúfkom moderuje Dado Nagy aj niektoré literárne podujatia. FOTO - ARCHÍV D. N.
