ravenú. Lenže neprišli sponzori. Prišiel však on, s inou, nemenej zaujímavou knihou O karikatúre (Koloman Kertész Bagala, L.C.A. Publishers Group 2006).

Je to súbor príležitostných článkov, zamyslení a miniprofilov, v ktorých nás zoznamuje s tvorbou slovenských, českých i svetových karikaturistov. Földváriho texty vznikali pri rozličných príležitostiach a z rozličných podnetov (výstavy, životné jubileá), no najdôležitejšiu úlohu zohrávala jeho trvalá záľuba v umení humoru a satiry, ktorú prejavil aj vo vlastnej beletristickej tvorbe: iba nepriazeň politických pomerov mu zabránila napísať viac kníh z tohto žánru. No jeho kreslenú podobu stále sledoval, ba priam študoval, čo dokazuje i najnovšia publikácia.

Nebol to záujem iba príležitostný, či povrchný - stačí si prečítať článok Príbeh s (dúfajme) šťastným koncom, prevzatý z knihy Päťadvadsať, kde sa zamýšľa nad krátkou histó­riou slovenskej karikatúry a humoristickými periodikami, počnúc zakladateľským Černokňažníkom Viliama Paulínyho-Tótha cez Kocúra, Šidlo, Šibeničky, Sršeň až po Roháč, samozrejme, bez toho, aby sa púšťal do všestrannej analýzy. Má tu aj pre mnohých prekvapujúce zistenie, že zakladateľom ozajstnej slovenskej karikatúry sa stal Mikoláš Aleš práve kresbami v Černokňažníku.

Systematickejší je Földvári už v encyklopedicky zostavenom bloku Nekompletný atlas českej karikatúry, kde predstavil vyše dvadsiatich umelcov, okrem iných aj takých majstrov ako Bohumil Štěpán a Adolf Born. Obdobne sa celá galéria svetových karikaturistov nachádza v rozsiahlom bloku nazvanom Malá medzinárodná abeceda, pričom takisto ako u českých výtvarníkov sa Földvári sústredil len na súčasných umelcov a na druhú polovicu minulého storočia.

V jeho vedomostnom repertoári sa našlo toľko miesta na karikatúrnu tvorbu akiste aj preto, že s ňou a jej autormi prichádzal do styku ako redaktor Kultúrneho života a Mladej tvorby, už ani nevraviac o riaditeľovaní v Divadle na Korze, či o dramaturgickej práci v Štúdiu L&S. Všade to bola úrodná i úradná pôda pre humor a satiru, pravda, tá druhá s mnohými obmedzeniami.

Földváriho každoročné péefky, na ktorých človek vždy nachádza nejaký karikatúrny motív, tiež čosi hovoria. Že totiž karikatúrománia znamená preňho bytostnú potrebu, potenciovanú ešte aj jeho pôsobením v Slovenskej únii karikaturistov, kde na rozličných výstavách všeličo spoznáva, porovnáva, rozoznáva a neuznáva. Lebo Földvárimu nechýba ani potrebný kriticizmus a takisto ako špecifiká autorov, vie vtipným obrazom vystihnúť ich možné manká.

Odtiaľ oná rozhľadenosť a jemná rozlišovacia schopnosť, ktorej predchádzalo poctivé skúmanie i najnenápadnejšej čiarky v kresbe, aby zistil jej funkčnosť.

Ako som už povedal, jeho kniha má do istej miery encyklopedický charakter, hoci štruktúra jednotlivých „hesiel“ je absolútne uvoľnená - raz je to skôr vedecká štúdia (Dušan Polakovič, Vlastimil Zábranský), inokedy trefná poznámka (Forárium 89), alebo výstižný portrétik (Jules Stauber), či spomienkový stĺpček (Stano Kochan).

Dobrý nápad bol uverejniť v úvode knihy karikatúrky vyše tridsiatky výtvarníkov, najmä zahraničných. Földváriho publikácia obsahuje maximum informácií o výtvarnom humore i definícií jeho zmyslu, tvarov a podôb.