e rímskej obohatenej o zjednotené Španielsko a o dŕžavy vybojované od Francúzska. Veľmi nejednotnú ríšu zvnútra najviac ohrozoval náboženský rozkol v Nemecku, ktorý priniesol vlnu protestantizmu a Augsburskú dohodu o zrovnoprávnení oboch konfesií, ktorú síce Karol podpísal, ale nemohol sa s ňou vnútorne stotožniť. Viac-menej urazený, ale aj nekonečnými spormi a bojmi unavený, sa Karol V. postupne vzdával svetskej moci - definitívne v septembri 1556, pred 450 rokmi.

Keď koncom septembra po patetickej rozlúčke v Bruseli pristál v prístave Ladero, boli s ním len sestry a prijal iba chorého vnuka Dona Carlosa. Dal tak najavo, že už nie je absolútnym vládcom najväčšej európskej ríše. Ríšu rozdelil medzi syna Filipa II., ktorému zveril Nizozemsko a Španielsko, a brata Ferdinanda, ktorý získal stredoeurópsku časť a titul cisára.

Aj keď pápež Pavol IV. Carafa obviňoval Karola, že zapríčinil rozkol v cirkvi a de facto porážku katolíkov, nemal pravdu. Karol V., po svojich starých rodičoch „najkatolíckejší panovník“, ustúpil len pod nátlakom. Nevládal súperiť s Francúzskom o európske prvenstvo, o čom svedčí boj o pevnosť Metz, kde k jeho neúspechu prispela zima a epidémie.

Starý bojovník za jednotnú a katolícku Európu urobil za celý život toľko zlých politických rozhodnutí a toľko vojenských neúspechov, že napokon odmietol čeliť ďalším výzvam. Netušil, že idea jednotnej Európy je definitívne pochovaná, že katolícka cirkev neústupnosťou, netoleranciou, inkvizíciou a naháňaním svetského bohatstva už ľudí neoslovuje a že meštianstvo ako nová spoločenská vrstva prinesie rozvoj hospodárstva a odhalí neschopnosť väčšiny šľachty, ktorú reprezentoval aj on.

Sklony k depresii Karol V. zdedil po matke Jane, prezývanej Šialená, ktorú pred svetom zatvárali.

Jediná idea poraziť Francúzsko ako protiváhu habsburgskej ríše krajinu vyčerpala aj finančne, pretože v bojoch Karol zažil viac porážok ako úspechov. Dlhodobé spory s pápežmi, ktorí síce Habsburgovcov potrebovali, ale pokorných, vykonávajúcich len ich rozkazy, tiež neprispeli k možnosti venovať sa rozvoju krajín.

Karol V. reprezentuje typ stredovekého človeka s dogmatickými názormi, len výnimočne prejavoval empatiu. Uveril, že svetskú moc mu zveril Boh a on môže uskutočňovať svoju predstavu spravodlivosti. Jedinú ľudskejšiu črtu prejavil vo vzťahu s manželkou Izabelou Portugalskou, ženou, ktorej bol ú­primne oddaný. Pôvabná Izabela mu dala radosť zo života a dediča trónu, syna Filipa. Keď zomrela, začali sa u Karola prejavovať sklony k morbídnosti.

S ostatnými členmi rodiny nediskutoval, boli to len figúrky na jeho šachovnici. Sestry vydával podľa svojej politickej koncepcie, uznal síce i svoje nemanželské deti, ktorým dal tituly, ale len nato, aby cez ich sobáše hral svoju diplomatickú hru. Nemanželskú dcéru Margaritu listom veľmi tvrdo napomínal, keď odmietla „naplniť“ manželstvo s takmer detským manželom. „Takýto spôsob vyjadrovania nemôžem dovoliť nikomu, a tobôž nie Vám, ktorá ste mojou dcérou,“ napísal jej, keď sa o manželovi vyjadrila kriticky.

Habsburgovcom síce sobášna politika zabezpečila mnohé tróny, ale ani Karolovi, ani jeho nástupcom idea zjednotemej Európy pod ich nadvládou nevy­šla.

Keď Karol prestal byť vládcom, žil s ovdovenými sestrami vo vile neďaleko kláštora hieronymitov v San Jerónimo v Španielsku až do smrti roku 1558. Odmietal sa vzdať sýtych údených a korenistých jedál, ktoré veľmi zhoršili jeho dnu. Posledné pomazanie prijal v ru­kách s krížikom, s ktorým umrela aj jeho Izabela. Ako posledné slovo vyriekol „Ježišu“.

V roku 1559 uzavrel Filip II. s Francúzskom mier a spor kráľovských otcov o prvenstvo v Európe na nejaký čas ukončil. Tridsaťročná vojna neskôr definitívne pochovala snahu Habsburgovcov o nadvládu na kontinente.