Slovenská pošta mi v schránke nechala ležať oznam o doručení zásielky na dobierku. Bolo na nej napísané "adresát nezastihnutý". To ma nehnevalo, pretože som bola celý deň doma. A nielen to. Podobné oznamy o nezastihnutom adresátovi mi nechali v schránke už niekoľkokrát napriek tomu, že som bola doma. Rozhodla som sa teda, že sa na pošte spýtam prečo.

"Dobrý deň," slušne som pozdravila pani pri poštovom okienku, kde vydávajú dobierky. Nikto mi neodzdravil, no to ma neodradilo a pokračovala som. "Nechali ste mi v schránke lístok, na ktorom je napísané, že adresát nebol zastihnutý, hoci som bola celý deň doma," povedala som, keď som jej podávala onen lístok.

"Kde to vidíte," spýtala sa ma podozrievavo. "Aha, áno," odvetila, keď som jej to ukázala. Znamenalo to, že sa s tým musí ďalej naťahovať, na čo nemala vôbec chuť. No pokračovala: "A skutočne vám nikto nezvonil?"

"Nie, nezvonil." V tom som si bola istá, nie som predsa nedoslýchavá, pomyslela som si, ale nechala som si to radšej pre seba.

"Hm... no.... ja neviem, ako je to možné," hapkala poštárka. "Viete, teraz k vám chodí nová poštárka, a tak...," neisto pokračovala.

No a čo, že k nám chodí nová poštárka? Čo tým chcela povedať? Že snáď nevedela nájsť náš dom, a preto mi nemohla dobierku doručiť? Ale keď vedela, kam má hodiť oznámenie o doručení, istotne by vedela aj to, kam má priniesť balík. Keby hodila lístok do úplne inej schránky, pochopila by som to. Ale takto?

Vidím len jedno možné vysvetlenie. Prosto sa ani len nenamáhala pokúsiť sa mi túto (a ani iné predtým) dobierku doručiť. Namiesto toho mi len vhodila lístok s tým, že si to asi aj tak nevšimnem, lebo pravdepodobne nie som doma. Ale omyl. Ja som doma bola. Načo som teda zaplatila 40 korún za dobierku, keď si spoločnosť (v tomto prípade Slovenská pošta) nedala ani toľko námahy, aby mi ju doručila? Ak si myslíte, že zato, aby mi to prišlo na poštu, ste na omyle, lebo dopravné bola samostatná sadzba. Týchto 40 korún bolo teda len zato, aby mi to doručili domov a ja som za svoje peniaze nedostala žiadnu službu.

Nie, nejde mi o mizerných pár korún, ani o to, že som musela na poštu, ale o princíp. Načo platíme Slovenskej pošte enormné poplatky, napríklad 12 korún za poslanie peňazí šekom alebo 20 korún za list, keď jej zamestnanci k svojim zákazníkom nemajú ani toľko zodpovednosti, aby si svedomito plnili svoje povinnosti? Nad touto otázkou by sa mali v Slovenskej pošte určite zamyslieť.

Autor: Ľubica Heinzlová