Ľudia väčšinou neradi hovoria o temnejších obdobiach svojej minulosti. Róm VLADO SENDREI však bez hanby priznáva, že v mladosti bol veľký bitkár. Až keď dostal podmienku, rozhodol sa, že sa musí zmeniť a urobiť niečo so svojím životom. Dnes, po mnohých rokoch, môže povedať, že sa mu to podarilo.

Odkedy sa objavil v televíznej relácii Zámena manželiek, začalo sa o ňom, o rómskom futbale, ktorý ho od detstva udržuje v kondícii, o jeho manželke Janke a ich kapele veľa hovoriť. Ich rómska kapela stále niekde vystupuje a cestuje, vzbudzuje záujem médií, sponzorov aj nadácií. S jej šéfom si však len tak ľahko neposedíte. Je síce mimoriadne ochotný, otvorený a príjemný, ale telefón mu

takmer nepretržite vyzváňa a on len vybavuje a vybavuje. Chce pomáhať ostatným Rómom - vďaka tomu, že jemu sa podarilo presadiť v spoločnosti.

Ste šéfom úspešnej rómskej kapely, preslávila vás televízia. Aká bola vaša cesta k úspechu?

"Aktívnejšie som začal fungovať koncom deväťdesiatych rokov. U nás, v Kokave nad Rimavicou, žiadna kultúra nebola, snáď okrem futbalu - my, Rómovia z okolitých dedín, sme hrávali medzi sebou zápasy. Futbal ma bavil už od detstva. Kedysi som hrával dokonca druhú ligu za Rimavskú Sobotu, síce len ako náhradník, ale aj to bol veľký úspech. Mal som talent, hral som aj za Malacky, Poltár, za Kokavu, aj za Hrnčiarsku Ves. Postupne som sa stal, dá sa povedať, lídrom kamarátov z našej dediny. Stále častejšie ma oslovovali - sprav niečo pre nás, Vlado, veď ty máš známosti."

Mnohí Rómovia majú problémy zamestnať sa, zarobiť peniaze. Ako ste boli na tom predtým vy, čím ste sa živili?

"Kedysi dávno som pracoval u nás na píle, neskôr, po roku 1989, rôzne príležitostne, obaja s manželkou sme boli dlho aj bez práce. Istý čas som pracoval vo firme, kde sme robili strechy a izolácie, a tam som si vtedy privyrobil tak, že sme si mohli kúpiť starý dom. Zobral som si pôžičku a opravil ho, pristaval dve miestnosti, kúpeľňu. Až v roku 1998 som založil, s nadačnou pomocou, občianske združenie. Samozrejme, zo začiatku som vôbec nevedel, čo si s tým počať, ako písať projekty. Naučil som sa to postupne."

V odľahlejších regiónoch sa ťažšie získavajú kontakty ako vo väčších mestách. Ako sa vám podarilo stretnúť správnych ľudí?

"Snažil som sa reagovať na všetky pozvánky a ísť na všetky školenia, semináre, absolvovať všetko, čo sa dá. Tam som sa stretával s novými ľuďmi a rozprával o našom súbore a kapele, v ktorých som fungoval, o futbale. Veľmi dobré bolo, keď sa otvorilo informačno-poradenské centrum pre Rómov. Tento projekt trvá dodnes, predstavuje naše aktivity a nám poskytuje internet alebo bezplatné poradenstvo, učí komunikovať s inštitúciami, hľadať si prácu. Cez nich všeličo vybavím, často aj pre známych z dediny. Keďže nás v dedine spája hlavne futbal, najradšej si organizujeme futbalové stretnutia, spravíme mužstvo, zvoláme Rómov z regiónov a ideme hrať. Lídri lokalít sa spolu stretávajú a riešia problémy."

Ako ste dali dokopy súbor a kapelu?

"Išlo to akosi samo od seba. Povedali sme si - ja budem hrať na husliach, ty na gitare, ty budeš spievať, a začali sme. V súbore tancujú aj deti. Najprv sme vystupovali všetci spolu, ale keď prišlo cestovanie, začalo to byť náročné na peniaze aj na organizáciu, takže hudobná časť sa oddelila, máme samostatnú kapelu, a hrá sa nám stále lepšie a lepšie. Dnes je jej hlavnou postavou moja manželka Janka, pridala sa, keď v kapele nemal kto spievať. Nespieva dokonale, ale pekne, poriadne, rómsky."

Za posledné roky ste s kapelou veľa precestovali. Vaša manželka spievala vlani dokonca v newyorskej Carnegie Hall. Ako sa tam dostala a ako si na to spomínate?

"To bolo jediný raz, čo necestovala do zahraničia s našou kapelou, ale s inou, s muzikantmi, čo hrajú z nôt. Bolo to vystúpenie v rámci bloku rómskej hudby. Pôvodne tam mala cestovať Věra Bílá, ale nemohla, a tak odporučili Janku. Musela sa dosť pripravovať, niekoľkokrát sme cestovali do Piešťan, aby tam spolu s kapelou naskúšali program. Nakoniec mala veľký úspech, zožala ovácie. Od trémy jej vraj trochu vypadol text, ale nikto si to nevšimol. Keď sa vrátila a vybozkávali sme sa, povedala mi - bolo to úžasné, ale posledný raz si ma poslal do Ameriky bez vás!"

Ako často máte možnosť vystupovať s kapelou?

"V sezóne aspoň dvakrát do týždňa. Naposledy sme získali grant a dostali sme dvestopäťdesiattisíc na projekt, ktorý sa volá Po potulkách. Je to šnúra koncertov, kde hráme hlavne pre Rómov, cestujeme za nimi do Bystrian, Rudňan, Letanoviec, Hermanoviec, Nálepkova. Oni nemajú šancu vidieť nás niekde na festivale."

Ako vás prijímajú, berú vás ako svojich?

"Áno, pekne nás vítajú, je to veľmi dobré, aj pre nich, aj pre nás. Keď hráme, deti aj dospelí tancujú, pozerajú sa nám rovno do očí. Cítime, že nejde iba o tú hodinu hrania, ktorú tam strávime, že na to len tak ľahko nezabudneme - ani oni, ani my. S ľuďmi zvykneme aj besedovať. Veľmi nás počúvali, keď sme im napríklad rozprávali, akú všelijakú hudbu hrajú Rómovia na festivaloch doma aj v zahraničí."

Odkiaľ beriete chuť stretávať sa s ľuďmi?

"Viete, v mladosti, keď som ešte chodil do školy, som sa dosť bíjaval. A bíjaval som sa dovtedy, kým som nedostal podmienku. Začal som strácať priateľov, to som cítil. A ako ich získať späť? No tak, že sa zmením. V tom veľa urobila hlavne vojenčina. Moja frajerka - dnes už manželka - ma celé dva roky čakala. Keď som sa z vojny vrátil, chcel som začať celkom nový život. Oženil som sa, narodili sa nám deti. Keď som po istom čase zostal nezamestnaný, hovoril som si, musím niečo urobiť, takto sa nedá žiť."

Človek má v sebe isté gény, zvyky z rodiny. Môže sa len tak zmeniť?

"Dalo sa to tak, že veľa workshopov, školení, prezentácií a seminárov, ktoré sa usporadúvali, boli také, že som sa mohol presadiť sám. Mal som možnosť úplne sa otvoriť, prekonať komunikačnú bariéru. Zo začiatku to bolo ťažké, keď som dostal nejakú otázku, nevedel som ani poriadne odpovedať. Musel som sa naučiť rozprávať, hovoriť slušne, k veci. Teraz to už ide, ale ešte stále sa, samozrejme, učím."

Začali ste pri futbale, dnes máte mnoho ďalších aktivít, ste akási kontaktná osoba medzi rómskym a bielym svetom. Aké to je?

"V mojom regióne sa odo mňa veľa očakáva. Lenže prišiel som na to, že darmo sa snažím, koľko len viem, neviem pomôcť všetkým Rómom. Nemám páky, aby som rozbehol povedzme drevársku výrobu a zamestnal ľudí. Skúšam, stále hľadám niečo, aby som získal podporu. Naposledy sme s manželkou vybavili asi dvadsiatim Rómom aktivačné práce, ale to nestačí."

Pociťujete vo vašej komunite závisť?

"Občas áno. Šíria sa reči, že som bohatý, lebo televízia som mnou nakrúcala. Ale to je taký bagateľ peňazí! Tú závisť pociťujem trochu ako prehru. Chcem tým povedať, že si uvedomujem, že nemôžem ľudí sklamať ani vtedy, keď sa ma zlé reči dotknú, keď ma niekto takto urazí. Poza chrbát počujem - jemu sa žije, a nevie požičať päťsto korún. Môžem požičať, ale potom musím pýtať naspäť, a to je nepríjemné."

Myslíte si, že všetci Rómovia môžu dostať takú šancu, ako sa dostala vám?

"Hovorím, že keď človek chce, robotu si nájde. Mnohí bieli ľudia po stretnutí so mnou alebo s manželkou povedali, že zmenili názor na Rómov, na druhej strane, boli časy, keď som spoznal aj predsudky - a tie sú tu aj dnes. No keď mi Róm povie, ako dobre sa mi žije, hovorím mu - choď sa ty učiť, choď na mesiac do Bratislavy a urob niečo. Lenže on povie, že nie, lebo ho manželka nepustí. Samozrejme, to nie je ľahké, udržiavať si rodinu, keď človek stále niekam cestuje a niečo vybavuje. Keď hrávame s kapelou, cestuje aj moja Janka, a vtedy už musíme myslieť aj na to, že nechávame naše deti doma samé. Sú už veľké, ale predsa, chceme, aby študovali, a nie sa zopsuli. V tomto zmysle je to veľký stres, ktorý musíme znášať."

Kedy ste mali prvé dieťa?

"Keď som sa vrátil z vojny. Viete, my sme sa s Jankou dali dokopy, keď mala trinásť. To som kamarátovi povedal - Ľubo, odkáž tej, že s ňou chcem chodiť. Vtedy povedala, že ona veru s takým čiernym chodiť nebude - viete, Janka mala mamu Nerómku. Tak som si povedal, keď nechceš, nechceš. Ale predsa som to skúšal ďalej, a oplatilo sa. Spočiatku to bolo iba také nevinné, tajne sme sa držali za ruky a ja som dlho nevedel, ani čo je poriadny bozk. Až niekedy v sedemnástich sme začali so sexom."

Vravíte, že vaše deti sú už veľké. Uvažujete ešte o ďalších deťoch, alebo robíte niečo pre to, aby ste viac detí nemali?

"Najprv sme deti brali tak, ako prišli. Lenže po treťom sme sa rozhodli, že už nie. Stala sa nám totiž taká chúlostivá vec. Najmenší syn spadol na úzkej poľnej ceste pod nákladné auto. Zlomilo mu nohu, bolo to dosť vážne. Veľmi sme tým trpeli, preto sme si povedali - toto už nechceme zažiť. A tak si dávame pozor, čo u Rómov nie je veľmi zvykom. Nepotrebujeme k tomu žiadne pilule, ani nič, len si dávame pozor."

Ako vnímate početné rómske rodiny?

"U nás v Kokave sa rodí dosť detí, a aj sa bude. Prežijú, pomôžu si, lebo Rómovia stále hľadia do budúcnosti, veria. Neverili by ste, koľko v lete aj s deťmi makajú - chodia na maliny, na černice, na huby. Aj za tri vedrá dokážu za deň nazbierať. A zbadal som už, že viac dbajú na to, aby celú podporu hneď prvý deň neminuli. Dnes už mnohí dokážu dlhšie sedieť iba pri jednom pive."

Vladimír Sendrei sa narodil 5. februára 1942 v Hnúšti. Študoval na Strednej priemyselno-technickej škole v Lučenci, odtiaľ prešiel na chemické učilište do Hnúšte. Pred dvoma rokmi si urobil maturitu na Strednom odbornom učilišti strojárskom v Lučenci. V roku 1997 založil súbor Romani Luludži, neskôr kapelu Kokavakere Lavutara. Vystupujú doma aj v zahraničí, zúčastňujú sa na rôznych hudobných podujatiach (festival Pohoda v Trenčíne, Sziget v Budapešti, koncerty v Nórsku či v Holandsku). V tomto roku bude kapela okrem iného koncertovať v Slovinsku a Švédsku. V budúcnosti sa pripravuje nakrúcanie filmu o kapele v réžii Jara Vojteka. Vladimír Sendrei pracuje od roku 2001 ako komunitný sociálny pracovník. Spolupracuje predovšetkým s Nadáciou otvorenej spoločnosti, Nadáciou Milana Šimečku, s Občianskym združením Ľudia proti rasizmu organizoval futbalové stretnutia s rómskymi hráčmi v Anglicku a Taliansku. Žije v Kokave nad Rimavicou, je ženatý, má tri deti.