"Vole, tady se od federálu nic nezměnilo. Fronta na pivo dvacet metru, na záchod třicet," skonštatoval fanúšik v rokoch v drese Czech. Druhý ho ostražitým tónom tlmil v zbytočnej obave, že jeho postreh môže byť výbušný.

V stredu večer sa na ihrisku nefaulovali hráči ani diváci. "Je tady moc lidí, nemužou stíhat." Prvý sklamane uzatvára: "Ale je to snad národní stadion, ne?"

Žiaľ, od čias, keď sa na Tehelnom poli (s vtedy najväčšou kapacitou v republike - 50 000) bývalý československý tím nezdolne držal výsady Môj dom môj hrad, ktorú márne skúšali zlomiť v roku 1976 Angličania, sa na štadióne nezmenilo nič. Len sa bezvládne priblížil k svojmu koncu.

Na chátrajúcej "novšej" tribúne sa sveta skúsení delegáti UEFA potkýnali nielen na tmavých schodoch, ale aj pri chôdzi po rovnej terase v pasci výmoľov v asfalte. Pri bufete s klobásou za šesťdesiat sa našťastie pre ich zdravie nezastavili. Po prvom hryze by im hrozil toxický šok. Cestou do azylu snobsky nadštandardnej vipky na susednom entécéčku mohli pookriať iba na slovenských minisukničkách vo fialových farbách jedného z hlavných sponzorov.

Pre futbal je však najdôležitejší trávnik. Ten bol na Tehelnom poli o tri triedy horší ako pred tridsiatimi rokmi. Kapitán Karhan sa už po sobotňajšom zápase proti Cypru sťažoval, že na katastrofálne tvrdom teréne v druhom polčase pre otlaky nemohol behať. Hrboľatý podklad kritizovali aj ďalší naši hráči.

Najbolestnejší však bol dôkaz, že úroveň slovenského futbalu zaostáva o tri triedy za českou. Za tou, čo sme pred tridsiatimi rokmi vo finále ME 1976 v Belehrade ťahali k titulu väčšinovým zastúpením hráčov.

Tí behali naposledy okolo Rosického hravej partie ako námesační. Klincom do rakvy slovenskej futbalovej dezilúzie bol kolaps domácich fanúšikov. Po druhom góle Sionka sa nezmohli na náznak mobilizácie. Pod slaboduchým sponzorským transparentom Slovensko je srdce naše ho nedostala na nohy ani česká výzva: Kde máte kotel. Znelo súcitne, ako na funuse brata.