|
|
as svojho vzniku a sú cenným prínosom k dejinám slovenskej literatúry od konca 50. rokov minulého storočia takmer po dnešok.
Jurčo je prvotriedny odborník na literatúru faktu i na literatúru pre deti a mládež – o týchto žánroch napísal aj niekoľko kníh, no v tejto najnovšej prináša na svoju obľúbenú tému i trochu iný pohľad. Miestami totiž rekonštruuje totalitné obdobie s jeho idiotizmami, ktorými zasahovalo do oblasti kultúry a bránilo mnohým ľuďom – vrátane samotného autora – pracovať v odbore blízkom ich srdcu a zodpovedajúcom ich intelektuálnemu potenciálu. Jurčo takto prišiel o miesto redaktora v časopise Smer a v banskobystrickom rozhlase. K tejto časti knihy sa ešte vrátim.
Jurčovo dielo obsahuje súhrnné výročie hodnotenia kníh literatúry faktu, štúdie o jednotlivých autoroch (Podjavorinská, Zúbek, Ondrejov), už spomenuté reminiscencie či osobné spomienky a profily viacerých i menej známych spisovateľov.
Spoločným menovateľom Jurčových textov je jednak dôkladná znalosť príslušných diel, jednak ich nekonvenčná, literárno-kritickým žargónom málo poznačená interpretácia. Známy nemecký kritik Marcel Reich-Ranicki kdesi poznamenal, že kritik musí byť empatikom, teda vedieť sa vcítiť do iného.
Túto vlastnosť má aj Jurčo. Nečíta iba, ale sa aj vžíva, domýšľa, dedukuje. Povedzme taká úvaha o knižke Kláry Jarunkovej Deti slnka, ku ktorej mali niektorí odborníci v čase jej vyjdenia odmietavý postoj, získava pri Jurčovom opätovnom čítaní nový význam, lebo sa nanovo vžil do autorkinho zámeru.
Priam krikľavo – ale v dobrom zmysle! – pôsobí Jurčova analýza ľudského i umeleckého fenoménu menom Jaroslava Blažková, pri ktorej si pomohol aj dodnes neznámym zápisníkom dvadsaťročnej dievčiny z obdobia, keď nastúpila do denníka Smena.
Ani v čisto literárnohistorických štúdiách Jurčovi empatia nechýba. Veď to je vlastne prvý predpoklad, aby sme hocijako staré texty vnímali ako čosi živé. Navyše, Jurčo k danému predmetu vždy zhromaždí i maximum doplnkových údajov (napr. Krčméryho básnická skladba Slovo čisté, Podjavorinskej próza), pričom sa nevzdáva odborného prístupu, ktorý však „poľudšťuje“.
Osobitnú zmienku si zasluhujú už spomenuté zásahy minulého režimu do kultúry. Odhliadnuc od fejtónovo napísaného príbehu o časopise Smer, ktorý vyznieva pre dnešného čitateľa už dosť nezrozumiteľne, cenným svedectvom je kauza Stredoslovenské vydavateľstvo a čiastočne aj osudy tamojšieho bábkového divadla, ktorého vzostup a pád autor dokonale zmapoval, vrátane prínosu jeho jednotlivých členov. Jurčo tak veľmi užitočne pripomenul veci neprávom zapadnuté prachom histórie. Zároveň to možno chápať ako tichú výzvu, aby niektorý pamätník tých čias zachytil zlomové okamihy a okolnosti zániku inštitúcií a ústavov aj s menami aktérov a postihnutých.
Jurčova kniha je určená širokému okruhu čitateľstva, lebo tento rozhľadený sprievodca literatúrou vie „odomykať“ diela a ich autorov. Škoda, že tu chýba menný register.
