Vera Wisterová sa chystá na ďalšiu exotickú cestu. Je to tuláčka. Mala len
13 rokov, keď ju rodičia posadili na lietadlo
a poslali do Anglicka. Odvtedy pochodila svet: Ameriku, Izrael, Austráliu. U protinožcov natočila
s priateľom Ivanom Táslerom Karavan šou, ktorú odvysielala televízia. Na dobrodružnej ceste videla neuveriteľné veci, zaujímavých ľudí, a vrátila sa bohatšia o nádherné zážitky, občas aj menej príjemné, ako je pokazená klimatizácia vo vyše
40-stupňovej horúčave.
Cesta autom okolo Austrálie nebola vaším prvým cestovateľským dobrodružstvom. Podobných, i keď trochu iného charakteru, ste vraj prežili na svojich cestách niekoľko.
- Počas mojich potuliek som vyskúšala všetky možné transfery, azda okrem ponorky. Európu som prešla vlakmi, kedysi existovala možnosť zakúpiť si lístok, ktorý platil na všetky kontinentálne železnice, bol to fantastický spôsob, ako poznať Európu. Mám za sebou aj dopravu loďou, v Amerike, kde mám veľa príbuzných a kamarátov, sme sa prevážali autom. Šoférovať som však nešoférovala, vozili ma.
Sama ste si kúpili auto až v Austrálii, kam ste sa vybrali na dvojročný študijný pobyt. Tam sa z vás stala vodička?
- Prvé auto som mala už doma, v Bratislave, staručkú bledomodrú škodovku. Zdedila som ju po mame. Na nej som začala jazdiť v devätnástich, vtedy som pracovala v prvej súkromnej televízii a tá mala sídlo odruky. Mala som aj nočné služby a keď šli aj druhé večerné správy, skončili sme pred polnocou a nemala som sa ako dostať domov. Mama si kúpila nové auto a staré som zdedila po nej s tým, že som sa starala o údržbu, platila benzín. Ibaže jedného pekného dňa, po tom, čo sme ho dali do servisu na kompletnú kontrolu, som sa vybrala do kina. Keď som vyšla, na parkovisku už moja škodovka nebola. Bol to šok, zmätok - to nie je možné, asi som nezaparkovala tu, ale inde. Hodinu som obiehala parkovisko, potom som si myslela, že mi auto odtiahli. Policajti však o tom nič nevedeli. Neskôr som sa dozvedela, že v tom čase od Istropolisu každý deň mizli autá. Bolo mi vtedy veľmi smutno, aj keď som sedela na polícii, nemohla som tomu uveriť.
Kedy ste sa naučili šoférovať?
- Mama ma naučila, že to je pocit slobody, pocit nezávislosti, keď sa sama môžem niekam odviezť. Naučila ma šoférovať, keď som mala asi tak pätnásť. Ona pochádza z Galanty, učila ma jazdiť na starej ceste, kde jazdia len traktory. Takže v autoškole som bola veľmi suverénna.
Po tom, čo som prišla o svoju prvú škodovku, bála som sa kúpiť si auto, tak som si požičiavala, aj keď o mamine auto som mala ešte väčší strach. Vždy som kontrolovala a doteraz mi to ostalo, že sa pozriem, či je auto zamknuté a neparkujem na tmavých, neoznačených miestach.
Týždeň po tom, ako ste dostali vodičák, ste si vraj sadli s otcom do auta a išli na výlet do Rakúska. Tam ste si testovali svoje vodičské umenie?
- Otec, ktorý vôbec nešoféruje, navigoval, ja som riadila. Potom som si svoje schopnosti naostro preverila v Austrálii. Tam som si kúpila prvé vlastné auto. Bola to staručká Honda z roku 1975 a mala volant na opačnej strane, keďže sa tam jazdí po ľavej strane vozovky. Je tam veľmi veľa staručkých áut, študenti a mladí ľudia si nemôžu dovoliť okázalé autá, kupujú si preto ojazdené. Tým, že tam nie sú dramatické zimy, autá fungujú perfektne. Mojej Honde ani raz nič nebolo, natankovala som a šla.
Pri televíznom projekte Karavan šou, už znalá austrálskych pomerov, ste vedeli, do čoho sa púšťate?
- S maličkým štábom sme sa vydali zo Sydney po východnom pobreží, odtiaľ do vnútrozemia, do Adelaide a späť do Sydney po Great Ocean Road, ktorá je jednou z desiatich najkrajších ciest sveta. Požičali sme si karavan, aj keď ja sa bojím jazdiť na veľkých autách, je to úplne iný pocit. Keď sa dalo, Ivan šoféroval, ja som bola navigátor. Austrália je ideálna krajina, karavany sú tam vychytené, existuje množstvo požičovní od výmyslu sveta. Po celej krajine sú kempy, najmä v neprebádaných oblastiach je to ideálne. Mali sme pocit, že slovenský divák ocení niečo iné, než vidieť známe miesta. Vybrali sme sa po tých menej známych, a tam neboli hotely či motely, len kempy. Preto karavan bol jediným možným spôsobom dopravy.
Požičať si karavan a ísť okolo kontinentu muselo byť finančne náročné.
- Veľký luxus sme si dovoliť nemohli, stál by "majland". Špičkové karavany, ktoré majú ku- chynskú linku, klimatizáciu, audiovybavenie, cenovo vyjdú možno drahšie než štvorhviezdičkový hotel. Keď sme si to vyrátali, šesť, sedem týždňov by sme finančne neuniesli. Luxus sme teda zavrhli a hľadali nižšiu triedu, našli sme karavan s karikatúrami britskej kráľovskej rodiny. V požičovni majú na to človeka, ktorý ich každý rok, dva premaľuje.
Nebáli ste sa, že sa vám karavan niekde na dlhej ceste pokazí?
- Požičovňa má v každom meste dohodu s nejakým servisom. Mali sme aj číslo 24-hodiného servisu, a pokiaľ chcel ísť človek do vnútrozemia, do červeného centra, ako to domáci volajú, v Alice Springs je povinná prehliadka. Bez toho vás nepustia, aj zmluvu sme museli podpísať, že ju absolvujeme. Nebezpečenstvo hrozí z inej strany, človek tam ľahko zablúdi, keď náhodou vybočí z asfaltky. Našťastie, cesty sú dobre označené, nikde sme nezablúdili, i keď je tam veľa skratiek, ktoré zvádzajú, najmä keď idete džípom bez navigačného systému. Vo vnútrozemí totiž nie je signál pre mobilné telefóny. Tam musí človek zobrať so sebou zásoby vody a benzínu, keby sa ocitol niekde, kde sú len klokany a vychudnuté kravy. Pri cestách sme videli veľa mŕtvych zvierat, najmä klokanov, pre ne neodporúčajú večer jazdiť. Jediný raz sme jazdili v noci, nestihli sme dôjsť z jedného mesta do druhého. Bola taká tma, taká neuveriteľná, že sme nič nevideli. To sme sa hrozne báli...
KLÁRA URBÁNOVÁ
FOTO - PAVOL FUNTÁL A ARCHÍV
