ol jedným zo zakladateľov HaDivadla ešte v Prostějove a neskôr vedúcou osobnosťou tohto súboru po presídlení do Brna, režíroval v národných divadlách v Prahe i v Brne, vo viacerých pražských divadlách a aj v zahraničí, za éry Vladimíra Morávka bol angažovaný v Hradci Králové.

Napísal vyše 25 hier. Skrátka, jeho život je dnes už aj kusom dejín českého divadla. A knižka o peripetiách jeho osudov je jedinečným a veru aj „historickým“ svedectvom nielen o divadle.

Umelecké Brno stálo vždy tak trochu v konkurenčnej pozícii a často aj v opozícii voči Prahe; pomerne výrazne v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Gold­flam - vtedy ako mladý výtvarník - patril medzi aktivistov brnianskej avantgardy a kurióznej bohémy stelesnenej excentrickou figúrou Jana Nováka.

Provokatívne happeningy tejto umeleckej svorky vyvrcholili v augustových dňoch 1968, keď jej členovia na uliciach verejne predávali a vydražovali sovietske okupačné tanky aj s ich vyjavenými posádkami.

Bol to vskutku „kanadský fór“ v historických okamihoch národnej potupy, vzdoru a tragédie, ktorý svojou absurdnosťou tromfol aj legendárne eskapády Josefa Švejka.

Z tohto podhubia zakrátko vyrástlo legendárne divadlo Husa na provázku, kde Goldflam pôsobil už ako študent JAMU, a neskôr HaDivadlo. V rokoch husákovskej normalizácie patrili oba súbory medzi najprogresívnejšie a zároveň najšikanovanejšie divadlá v Československu.

V tejto súvislosti je príznačné, ako sa práve tieto dve divadlá zachovali v novembri 1989, keď hosťovali v Prahe s inscenáciou Rozrazil (jej súčasťou bola aj jednoaktovka Václava Havla Zítra to spustíme, ktorá sa, pravdaže, nemohla ešte uvádzať pod menom autora). Sedemnásteho novembra hrali v klube Na Chmelnici a počas predstavenia vystúpili na scénu zmlátení demonštranti a prehovorili k publiku.

Na druhý deň sa pražskí divadelníci stretli v divadle Labyrint, aby sa rozhodli, či vyhlásia protestný štrajk. Diskutovalo sa nekonečne, či áno, alebo nie, či sa netreba ešte vopred poradiť s predsedníčkou Zväzu divadelníkov súdružkou Švorcovou, či do toho pôjdu všetci, alebo nie. Vtedy vstali Goldflam a Peter Oslzlý a za obidve svoje divadlá vyhlásili, že už majú dosť nekonečnej diskusie, odchádzajú a dnes večer vyhlásia Na Chmelnici štrajk. Kto chce, nech sa pridá. A odišli.

V ten večer Na Chmelnici bol prvý divadelný štrajk. A potom sa naozaj už všetci pridali.

Aj táto malá, ale významná epizóda svedčí o tom, ako sa malé osobné dejiny stávajú veľkými dejinami. Knižka osobných výpovedí a spovedí Arnošta Gold­flama Několik historek ze života AG (Host 2006) je jednou z tých knižiek „oral history“, ktoré v každej svojej kapitole odrážajú aj veľké dejiny. A ktoré svedčia o tom, že kultúra a umenie a špeciálne divadlo nemusia byť vždy len sluhom a objektom momentálnej moci. Aj keď pôsobili prevažne len v jednom neveľkom meste.

Pravda, aj to je relatívne. Záleží na tom, kto a ako to mesto vníma. Arnošt Goldflam cituje výrok emigranta-svetobežníka a spolurodáka z Brna, s ktorým viedol jeden zo svojich televíznych rozhovorov: „Nejkrásnější na celém světě je Brno, pak hovno, zas hovno, pak dlouho nic, pak Rio de Janeiro.“

Neviem to posúdiť, v Riu som nebol, ale viem, že tá Goldflamova knižka stojí za prečítanie. Nielen pre historické kontexty. Autorove osobné osudy, názory a „lokálne“ zážitky sú neraz tým najvoňavejším korením. Aj pre tých, čo nie sú z Brna.

Autor: MARTIN PORUBJAK (Autor je dramaturg SND a režisér)