Triumf. Len tak možno charakterizovať prijatie nového filmu britského režiséra Stephena Frearsa The Queen po svetovej premiére, ktorá sa uskutočnila v sobotu na 63. medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach. Snímka je rekonštrukciou dní, nasledujúcich tesne po tragickej smrti princeznej Diany roku 1997. Stredobodom je vzťah mladého premiéra Tonyho Blaira a kráľovnej Alžbety II. Témou konflikt dvornej etikety, protokolu, striktných pravidiel riadiacich britskú monarchiu - a reality, života na sklonku 20. storočia. Kráľovská rodina sa od princeznej dištancovala a sprvu jej smrť vyhlasovala za súkromnú záležitosť rodiny Spencerovcov. Až na nátlak ľudu, médií - a priame Blairove výzvy - doslova v hodine dvanástej aspoň formálne prejavila zármutok a upokojila rozhorčený národ.

"Ak nie ste Brit, nedá sa vám vysvetliť," povedala na stretnutí s novinármi predstaviteľka titulnej roly Helen Mirrenová, "čo pre nás kráľovná znamená a určite vám znie pateticky, ak poviem, že je ako naša matka." Režisér Frears ju doplnil: "Britská kráľovná je v mojom živote od roku 1949, keď sa, ešte ako princezná Alžbeta, vydávala. Nikoho iného nepoznám tak dlho, nebohú matku, súrodencov ani vlastné deti. Je súčasťou, bez ktorej si náš života naozaj nedokážeme predstaviť."

Po premiére citlivo, no divácky príťažlivo nakrútenej drámy, dlho znel festivalovým kinom potlesk a výkriky "bravo!" Nemožno to však povedať o inej dokumentaristicky ladenej rekonštrukcii skutočných udalostí - o dráme World Trade Center Olivera Stona. Jeho film publikum rozdelil na časť nadšených a na nemenej početnú skupinu znechutených, odmietajúcich divákov. Na premiére svoj názor dávali najavo nahlas, pískaním, dupaním a výkrikmi "búúú!" Paradoxne totiž pre známeho rebela Stona udalosti 11. 9. 2001 sú očividne nedotknuteľnejšie ako smrť Diany a kráľovná pre Frearsa. Zameral sa na záchranu dvojice policajtov zasypaných troskami, čím celú tragédiu skôr potlačil ako zvýraznil. Nevyhol sa mnohým zjednodušeniam ani typicky americkému patetizmu. Dojem napravili len skutoční policajti William Jimeno a John Mcloughlin (ktorých vo filme hrajú Michael Penn a Nicholas Cage) s manželkami, prítomní na uvedení filmu.

Chlad a nepresvedčivosť Stonovej snímky vystúpila do popredia i v porovnaní s dojímavým a politicky jednoznačným štvorhodinovým dokumentom Spika Leeho o následkoch hurikánu Katrina v New Orleanse When the Leeves Broke. A Requiem in Four Acts. Téma 11. septembra 2001 rezonuje vo francúzskom agentskom filme Quelques jours en septembre s Juliette Binoche a Nickom Noltem v hlavných úlohách. Život a dodnes nevyjasnený skon ďalšej ikony pop-kultúry zasa mapuje dokument The U. S. vs John Lennon.

Publikum veľmi priaznivo prijalo novú úsmevnú komornú drámu francúzskeho klasika Alaina Resnaisa s anglickým názvom Private Fears in Public Places s Lambertom Wilsonom a Sabine Azémovou. Uspela i detektívka drsnej školy Hollywoodland v réžii Allena Coultera s Adrienom Brodym v role veľmi nemarlowovského súkromného detektíva.

Bezpečnostné opatrenia možno nie sú také nápadné ako vlani, zato oveľa prísnejšie. Mreže a ploty sú síce zakryté voskovaným plátnom, pred vstupom do každej kinosály však treba prejsť cez rám detektora a predložiť na prehliadku všetky osobné veci. Väčšinu priestorov sledujú bezpečnostné kamery. Pripojenie na internet v tlačovom stredisku je možné po uvedení prihlasovacieho hesla len na dve hodiny, nie priamo, výlučne len prostredníctvom prehliadačov HTML, nie je možné posielať elektronickú poštu prostredníctvom bežných mailových programov a organizátori festivalu si vyhradili právo kontrolovať všetky odchádzajúce i prichádzajúce dáta (teda aj vrátane navštívených stránok a prihlasovacích hesiel). Nielen filmy i festival sám dokazuje: po 11. septembri 2001 viac nejestvuje právo na súkromie.

Autor: MILOŠ ŠČEPKA, Benátky