ryšavca Micka Hucknalla (na snímke ČTK) a jeho suity.
Vypredaná bratislavská Incheba predvčerom večer jasnou rečou potvrdila, že Simply Red má u nás množstvo skalných fanúšikov a že ich hity sú stále aktuálne. Napriek tomu, že najslávnejšie albumy už vydali dávnejšie. Dvadsaťdvaročná prítomnosť na scéne ich zaraďuje do kategórie trvaliek, aj keď to nie je kapela, ktorá by otvárala nové priestory – na rozdiel od Depeche Mode či Stinga, ktorých sme tiež mali možnosť tento rok vidieť.
Už predkapela bola mimoriadne dobre vybratá. Z klávesistu Mariána Čekovského sa postupom času vykľul znamenitý spevák a v Bratislave predviedol svoju vynikajúcu funkujúcu skupinu aj s hosťami.
Po dostatočne veľkej pauze na pódium prišli Simply Red. Prítomnosť hviezdnej kapely naznačovala pomerne strohá scéna, štyri veľké kovové dekorácie s písmenami S.
Líder Mick Hucknall (46) nenastúpil nijako bombasticky, skrátka prišiel do tmy spolu s kapelou. Patrí medzi spevákov starej školy, najdôležitejší je preňho vokálny prejav, nemá nacvičené choreografické prvky, jeho imidž je skôr smiešny ako sexy (vyšívaná košeľa a lesklé, akoby tesilové nohavice).
Skrátka, len si tak chodí po pódiu a spieva. Ale ako! Možno až na živom vystúpení si človek uvedomí jeho kvality. Číry vysoký hlas, schopný chrapľavo pritlačiť, bezpečná intonácia, žiadne očividne falošné tóny (pritom Stars je naozaj ťažká pesnička a v repertoári sa takých nájde dosť).
Ak je Hucknall zo „starej školy“, týka sa to vlastne celej kapely. Sound je príjemne staromilský, zo všetkého najviac asi pripomínal band Van Morrisona.
V kapele vládne chémia, ktorá robí z niekoľkých skvelých hudobných individualít dobrý tím. Najviac hviezdil saxofonista (aj klávesista) Ian Kirkham a nielen hráčsky, ale aj imidžovo bol výrazný gitarista pôvodom z Japonska Kenji Suzuki – vizuálne pôsobil ako kombinácia Lennyho Kravitza a Yoko Ono.
Kapelu ďalej tvorila kompletná dychová sekcia (saxofón / flauta, trúbka, trombón), bicie, perkusie, basgitara, klávesy (dôležitú úlohu mal staručký organ hammond) a dve vokalistky, ktoré Hucknallovi pomáhali špičkovať výšky a gospelovo mu spievali témy, na ktoré on soulovo odpovedal a improvizoval.
Simply Red vedia ponúknuť aj jednoduchý hit, ale najsilnejší sú práve v „soulovosti“, tam, kde to funkovo pulzuje. Avíza ku koncertom spomínali rokenrolové verzie hitov, ale čosi, čo pripomínalo Rolling Stones, teda skladbu založenú na gitarovom riffe, sme počuli iba raz.
Najväčšie hity, ktoré stále zaberajú, si, samozrejme, Simply Red nechali na záver. To už bolo publikum v extáze. Publiku, v ktorom sa našli najmä ľudia medzi dvadsiatkou a štyridsiatkou, sa koncert očividne (a počuteľne) páčil, a vybojovalo si dva prídavky po dvoch pesničkách.
Pre väčšinu sály to bol katarzný večer. Pre nás ostatných (čo by sme si album Simply Red nevzali na opustený ostrov) aspoň príjemne strávený čas; kapela nepôsobí dojmom vykopávky, ktorú držia pokope len honoráre za staré hity.
Je to žijúci organizmus. A dokonca aj zvuk, v Inchebe tradične tragický, bol v utorok večer celkom znesiteľný.
