adimíru Boudníkovi.
Toto ojedinelé dielo v modernej denníkovej literatúre začalo vznikať v roku 1960. Vtedy sa Boudníkov mladší priateľ a kolega z fabriky Vladislav Merhaut „pod dojmom oslnenia silnou osobnosťou, s akou sa dovtedy nestretol“, rozhodol zapísať svoje dovtedajšie poznatky o Boudníkovom živote, na ktoré neskôr nadviazali detailné opisy ich čoraz častejších stretnutí. Stal sa dobrovoľným svedkom okamihov majstrovej eufórie i múk z pocitu nedocenenia, tragikomických sporov s matkou, radostných alkoholových putovaní nočnými lokálmi striedaných ťažkými depresiami.
Systematicky teda kniha zachytáva až posledných šesť rokov umelcovho života, čiže obdobie, v ktorom sa Boudník už stal uznávaným výtvarníkom. No práve vďaka podrobným a svedomitým zápiskom sme svedkami toho, že Boudníka tento prechod z umeleckej periférie do centra našiel zjavne nepripraveného. Akoby si nedokázal užiť zaslúženej a toľko očakávanej slávy, stále sa potáca životom, až sa postupne ani oddaný kronikár neubráni sklamanému, hoci opatrnému a stále láskavému komentovaniu niektorých činov svojho idolu.
Skutočnosť, že to nie sú spomienkové zápisky, ale priebežné bezprostredné svedectvo, v ktorom sa autor stiahne do úzadia v prospech svojho priateľa, vyúsťuje do jedinečného literárneho útvaru. Nedávno zosnulý významný český kritik Jiří Cieslar ho výstižne nazval „zástupným denníkom“.
Na tomto mieste nemožno nespomenúť, že aj Boudník si písal svoj skutočný denník, z ktorého časť vydal pod názvom Jedna sedmina. Podstatnú časť jeho literárnej tvorby, ktorá je dodnes len málo známa, predstavovali ďalej poznámky, dokumenty, listy a manifesty, ale aj poviedky Heda, Musel jsem to vidět napsané, abych nezešílel, Loď či Noc (v nej opísal svoju hádku s Hrabalom a Egonom Bondym).
Z výletu na Slovensko vydal strojopisom príbeh o prenocovaní na Strečne ako úryvok z chystanej knihy Šli jsme do míst bez metafor, tá však nikdy nevyšla.
Vráťme sa však k Merhautovým zápiskom. Svojím faktografickým potenciálom prinášajú nielen ďalší žánrový prvok do boudníkologickej literatúry, reprezentovanej kunsthistorickými a beletristickými textami (popri najznámejšom Hrabalovom Nežnom barbarovi sú to napríklad aj Bondyho Invalidní súrodenci). Navyše sú aj zdrojom poznania na interpretáciu Boudníkovho umeleckého diela i zdravo nabúravajú hrabalovskú legendu o nežnom barbarovi.
Ako dodáva Merhaut, obraz Vladimíra Boudníka a jeho obdobia je v nich síce neúplný, ale pôvodný a čistý. Hoci niekedy až krutý.
