V Boudníkovom prípade sa neraz stalo, že fantáziou živené mýty postupne zahmlievali skutočné kontúry jeho diela a skôr dokresľovali umelca ako nepraktického či ľahkovážneho podivína. V divokých historkách sa ťažko nájde miesto pre dnes už neodškriepiteľné fakty o jeho snahách, ktoré dokázali zmeniť smerovanie grafiky a moderného umenia v socialistickom Československu.

A práve ukážky z tejto bezkonkurenčne novátorskej tvorby sa v slovenskej premiére výstavy Medzi avantgardou a undergroundom. V kurátorskej koncepcii Zdeňka Primusa sa dajú vidieť v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy.

Umenie ľuďom!

Je pravda, že dnes už štrukturálna abstrakcia stratila náboj zakázaného, nového a tým zvláštneho. No aj po toľkých rokoch vidieť Boudníkovo intuitívne objaviteľstvo podstaty povojnového svetového moderného umenia, o ktorom v čase 50. rokov nevedel takmer nič. Bez poznania svetových trendov sa dostával k výsledkom porovnateľným s dielom Dubuffeta či Pollocka. A to len vďaka cieľu, ktorý bol vo svojom zámere taký prostý: Hľadať a objavovať umenie tam, kde by ho dovtedy nikto nehľadal.

V továrenských halách, mestských perifériách a zapľuvaných krčmách. Toľkokrát zneužitá fráza socialistického realizmu o prepojení umenia so životom sa pre Boudníka stala zmyslom jeho snáh. A v nepredstieranom autorovom „proletárstve“ sa továreň s jej konkrétnym priestorom i sociálnym kontextom zmenila na miesto umeleckej tvorby.

Druhým ateliérom sa mu stali pražské ulice, kde drobnými zásahmi dotváral náhodné škvrny a pukliny na omietke starých domov a príležitostným divákom demonštroval ich možné premeny. V jednom zo svojich textov spomína: „Zapozeral som sa do omietky a uvidel som rozoklané útesy, korálové moria so spenenými vlnami, rozprávkové lode, tváre plavčíkov, kormorány a ohnivú dúhu.“ Tieto akcie neraz vyvolali búrlivé diskusie divákov a často zasahovala aj vtedajšia Verejná bezpečnosť.

Experimentálne grafiky

Výraz aktívna grafika je Boud­níkov termín, keď pri tlači použil rôzne pracovné nástroje a predmety, ktoré mohol v továrni nájsť. I keď po druhej svetovej vojne absolvoval strednú grafickú školu, bol aj vyučeným nástrojárom a väčšinu života pracoval ako sústružník a rysovač v ČKD Praha.

Technikou aktívnej grafiky do duralových dosiek odtláčal stopy pilníkov, elektrickej spájkovačky a rôzneho továrenského odpadu. Tieto zvláštne grafické matrice potom odtláčal v rôznych tvarových a farebných variáciách.

Neskôr, v roku 1958 po prvýkrát vyskúšal štrukturálnu grafiku, ktorá sa v „námete“ zhodovala s aktívnou grafikou a odlišovala sa v technickej realizácii, pričom jedna bola tlač z výšky a druhá z hĺbky. Obidva spôsoby boli jeho objavmi a tí, ktorí ich spočiatku odmietali, ich neskôr prijali za techniky vlastné modernej grafike.

Keď v roku 1965 objavil nový variant štrukturálnej grafiky – magnetickú grafiku, kde predmety na grafickej doske rozmiestňoval pomocou elektromagnetov, definitívne svoju tvorbu umiestnil na piedestál objavov moderného umenia.

Manifesty

Ak Vladimír Boudník často pochyboval o svojom diele, tak o tvorbe ako „experimente s ľuďmi, ktorý mal zbaviť človeka zábran proti výtvarnému umeniu“ bol absolútne presvedčený. Súčasne s akciami v uliciach sa snažil teoreticky formulovať svoje myšlienky v množstve manifestov vysvetľujúcich svoj prístup, ktorý neskôr pomenoval explozionalizmus.

Texty väčšiny manifestov sa čítajú ťažko, sú formulované emotívne a vizionársky vážne. Tak ako rozdal väčšinu svojich kresieb a grafík, tak aj manifesty a výzvy rozposielal na všetky možné strany. Adresáti ich väčšinou zahodili, považovali ich za prejavy anonymného blázna, pričom netreba zabúdať na atmosféru 50. rokov, keď určite vyvolávali obavu z provokácie.

Príznačná je aj reakcia novín Večerní Praha, kam poslal kolekciu fotografií: „Vrátili mi ich s odpoveďou, že v očiach cudzincov by nepôsobilo priaznivo, keby videli v našich novinách reprodukované obité steny.“

Neodvratný koniec

Koncom 60. rokov sa dočkal spoločenského docenenia. Odi­šiel z ČKD, stal sa členom zväzu umelcov, veľa vystavuje a jeho diela sa dostávajú do zbierok.

Napriek tomu prežíva deštruktívnu krízu, stráca vnútornú naliehavosť tvoriť. Akoby nevedel byť oficiálnym umelcom, čo spontánna a alternatívna povaha jeho diela aj vylučovala. V decembri 1968 v noci po vlastnej ernisáži za nejasných okolností zomiera vo svojom byte.

Oficiálnou verziou je samovražda. Na otázku, prečo to urobil Bohumil Hrabal odpovedal: „Lebo musel!“

Bez názvu, 1963 (výrez).

Autor: Beata Jablonská (Autorka je výtvarná kritička)