Martinčanka Lucia Klocová v júni 2003 ešte ako devätnásťročná zabehla osemstovku za 2:00,60. Odvtedy niekoľkokrát, aj na svetovom a nedávno na európskom šampionáte, tento čas atakovala, ale dostať sa pod osobný rekord - ani za svet.
Göteborské semifinále cítila v nohách vyše týždňa. Je to v tebe, treba to skúsiť, presviedčal ju tréner Pavel Slouka. Rieťania si však dávali na čas. "Keď sa neohlásili ani v piatok cez deň, rozhodla som sa, že necestujem do Talianska, ale na Atletický most do Banskej Bystrice. Zavolala som brnianskej kamarátke Veronike Mráčkovej a poprosila ju, či by mi neodtiahla šesťstovku. Ale čoby nie, odvetila," vykresľovala Klocová, čo predchádzalo zmene plánu.
Pred pretekmi si Klocová veľmi neverila. "Mala som mľandravé svaly. Myslela som si, že zabehnem prinajlepšom 2:01," vravela po tom, keď v cieli zazrela na časomere čas 2:00,28, tretí slovenský výkon histórie. "Necítila som nijaký tlak, nikto dnes odo mňa nič nečakal. Ani ja sama od seba. Možno preto to vyšlo. A asi preto ma ani nehnevá, že zároveň nepadla aj dvojminútová bariéra."
Po dobehu mala toho plné zuby. "Už na šesťstovke," pripomenula.
Padnú dve minúty ešte túto sezónu? Nemá rada otázky tohto typu. Sú jej nočnou morou. Zaspáva s nimi. "Je to problém od krku nahor," tvrdí Klocová.
Poslednú šancu má v stredu v Roverete. "Teším sa, keď už bude po sezóne," priznáva. (mo)
