Očakávalo sa tiež, že Francúzi do Libanonu pošlú tritisíc vojakov. Zrazu však svoj názor zmenili a ponúkli OSN 200 mužov, čo bol šok. V OSN zavládla panika, keďže plán poslať do Libanonu 15–tisíc vojakov, sa začal premieňať na ilúziu.
Francúzsky príspevok dokonale zmrazil aj záujem iných krajín angažovať sa v misii bez jasných pravidiel a s jasným rizikom.
Francúzske váhanie, vysvetľované nejasným mandátom medzinárodných síl, využilo Taliansko. Oznámilo, že je schopné zmobilizovať 3000 mužov aj viesť misiu. Talianska kalkulácia bola jednoduchá: Američania sa nechcú angažovať, Francúzi váhajú, Briti sú proamerickí a Nemci sa príliš obávajú, že by sa mohli dostať do konfrontácie s izraelskými vojakmi, vzhľadom na históriu.
Všetko zmenil francúzsky prezident Jacques Chirac. Večer pred včerajším rokovaním v Bruseli vystúpil v televízii a oznámil, že Paríž nakoniec pošle do Libanonu 2 –tisíc vojakov. A ak má svet ešte stále záujem, Francúzi by chceli jednotkám veliť. Chirac francúzsky obrat vysvetlil tým, že dostal záruky, že medzinárodné jednotky budú mať silný mandát, ktorý im umožní odpovedať na streľbu streľbou.
Analytici to vidia trochu inak. „Bol to pokus zachrániť si tvár. V istom momente si Francúzi uvedomili, že vo svojej nečinnosti zašli priďaleko,“ povedal agentúre AP Dominique Moisi z parížskeho Inštitútu pre medzinárodné vzťahy. Francúzi sa pre svoje vzťahy s Libanonom aj s celým arabským svetom považovali za prirodzeného lídra celej misie, ale zlyhali.
Vina však nepadá len na nich, ale na celú Európsku úniu, ktorá opäť ukázala nepružnosť a neochotu podieľať sa na riešení krízy aj niekde inde ako v kabinetoch diplomatov.
Európska, najmä francúzska verejnosť, sa však k týmto záväzkom stavia chrbtom. Európania si dobre pamätajú tragické zlyhanie holandských modrých prílb v Srebrenici, ale aj na vysoký počet obetí spomedzi mierotvorcov. Len Francúzi v roku 1983 stratili v Bejrúte 58 vojakov.
Autor: Tel Aviv
