Christina Aguilera – popový produkt, ktorý dozrel na kráľovnú.
FOTO – REUTERS
si už o amerických Grammy myslíte čokoľvek, porota tentoraz dokázala, že vidí dopredu. A vidí dobre.
Klasická napomádovaná princeznička Christina totiž medzičasom vyrástla. Za sebou nechala najskôr moderátorskú minulosť v zábavnej detskej relácii Mickey Mouse Club, podobne ako Britney Spears či Justin Timberlake, a potom si odlepila aj nálepku malého dievčatka s veľkým hlasom. Napomádovaná je síce stále, lenže to sa ku kráľovnám hodí. A dnes ňou už naozaj je.
Čo–to naznačil už remake singla Lady Marmalade pre film Moulin Rouge, kde sa objavila spolu s Missy Elliott, Pink, Lil' Kim a Myou. Na novom albume Back to Basics, ktorý sa objavil na trhu pred desiatimi dňami, však rezignovala na páčivú stránku svojej hudby, trendového producenta Scotta Storcha vymenila za klasika hip–hopového žánru DJ Premiera a zvukovú kúzelníčku Lindu Perry. A aby dala zadosť svojej kontroverznej osobnosti, nahrala rovno dvojalbum.
Ten zatvára ústa všetkým kritikom, ktorí tvrdia, že Christina za svoju popularitu vďačí predovšetkým svojim sexuálnym výstrelkom (iste si spomínate na bozk s Madonnou počas cien MTV v roku 2003). Dnes však vymenila imidž zlého dievčatka za glamour 20. až 40. rokov minulého storočia s jemným nádychom Marilyn Monroe. Lenže to nie je len vizuál, aj jej aktuálny album sa nesie v podobných polohách. Najmä pre hudobných fajnšmekrov určené druhé CD.
Na ňom spolu s producentkou Lindou Perry (tá už asi spolupracovala s každým, kto čosi v hudobnej brandži znamená) a živým orchestrom ukazuje, že jej vyzretý, presvedčivý a neuveriteľne silný hlas zvládne aj podstatne komplikovanejšie polohy, než na aké sme zvyknutí z televíznych hitparád. Pri niektorých skladbách máte dokonca pocit, akoby Aguilera stála iba meter pred vami.
Do istej miery za to môže i vysoká kvalita záznamu a ponechanie rôznych ruchov a šumov. Album Back to Basic však nesklame ani starších Aguileriných priaznivcov. Predovšetkým im je určené prvé CD, ktoré sa síce pohojdáva na vlnách populárnej hudby s prímesami r'n'b či nu soulu, nekráča však v stopách stále obľúbenejšej minimalistickej produkcie. Pripomína skôr začiatok deväťdesiatych rokov jemne dokorenený zmesou hip– hopu.
Naopak, druhý disk je plný blues, swingu, niektoré skladby pripomínajú aranžmánmi Andrewa Lloyda Webbera, autora hudby napríklad aj k muzikálu Fantóm opery.
Ak v minulosti platilo, že Christina Aguilera miluje búranie rôznych tabu, platí to i naďalej.
Dnes to však nie sú len škandáliky v podobe jej provokujúcich výrokov a šokujúceho koncertného oblečenia, dnes je to najmä rezignácia na poučky o populárnej hudbe.
Veď kto si v čase syntetizátorov dovolí urobiť akustický nosič v duchu obrázkových pinup dievčat či big bandov akoby vystrihnutých z dvadsiatych, tridsiatych a štyridsiatych rokov.
