ená to, že jeho verše vznikali už z istej ľudskej skúsenosti, no v básňach vidíme aj skúsenosť literárnu, čo dokazuje najmä séria sonetov.

Autor rozdelil zbierku na päť častí a každá z nich má iný uhol pohľadu a inú poetiku. Spojivom básní je vzťah muža a ženy, na jeho pozadí prebieha, či skôr točí sa moderný svet. Mališ vnímavo, až s vecným chladom - tu akoby sa prejavovalo jeho povolanie geodeta a kartografa - zachytáva rozličné fázy tohto vzťahu a pomenúva ich jazykom dneška, v ktorom nájdeme slová z oblasti populárnej hudby, počítačovej techniky i slová hovorové až hororové.

Mališ má rád paradoxy a jeho básnická dikcia je často postavená na slovnej ekvilibristike a žonglovaní, z čoho potom vznikajú smelé obrazy: „Som tebou zhltnutý. Celý, aj s navijakom./ Berieš mi moje horšie ja (bez narkózy)/ a premieňaš ho v makrobiotický popol.// Môže sa to ešte vyvinúť všelijako./ Veľký voz nás spolu po oblohe vozí./ Mal ešte pol nádrže, keď som si ho stopol.“

V Mališových básňach sa neraz ťažko orientujeme, lebo niť myšlienky je často roztrhaná alebo zauzlená a ostávajú iba krátke sentencie, konštatovania, výroky. Kamera, klapka, strih - aby som citoval autora.

Básňam tohto typu časovo iste predchádzal cyklus Strieborné prasiatka v machu, uverejnený na konci knihy. V skoršom texte akoby šlo o iného básnika. Ešte nie ten strohý antiromantik, ktorý sa v partnerskom vzťahu citovo neexponuje, lebo láska „odchádza od nás zľahka, nebadane“ a „hlboký cit sa míňa/príliš plytko./ A veľmi rýchlo“, ale zaľúbenec, upadajúci priam do ľúbostného ošiaľu napríklad v básni Stotisíc tvojich vôní. Takmer vzťahová idylka, ešte umocnená tým gýčovitým prasiatkom v machu. Nedajme sa však mýliť Mališovým chvíľkovým výlevom, lebo to muselo byť napísané skutočne už dávnejšie.

Dnešný básnik vníma skôr dobu než lásku a jeho básnická výpoveď najmä v cykle Terra incognita a Postindustriálne balady, keď „začína svitať beznádej na lepšie časy“, je dosť krutá na to, aby sme ho mohli pokladať za básnika alebo, nebodaj, za laudátora nových čias.

Pre Mališa, skeptika bez akýchkoľvek ilúzií, „minulosť je pasé“, „súčasnosť je kvázi“ a „budúcnosť je klišé“.

Vo veršoch plných zúfalstva nad súčasným stavom sveta Mališ doslova chrlí desivé metafory, až sa chvíľami zdá, že mu to spôsobuje flagelantskú rozkoš. Rozhodne mu však nemožno uprieť silu výrazu, ktorého zdroje našiel určite aj vo Válkovej poetike (napríklad nápadná zhoda medzi významovou štruktúrou Válkovej básne S hlavou v ohni a jeho básňou Týždeň).

Pozoruhodnú zbierku, ktorá by si zaslúžila obsiahlejšiu analýzu, ruší na viacerých miestach rytmická nezhoda veršov.