|
|
Viktor Karlík: Ruce básniků • Spolupráce Robert Portel • Společnost pro Revolver Revue • Praha 2006
„Dnes, keď je také ľahké manipulovať s vizuálnou podobou tvárí, môžu ruky, ktoré nie sú u klientely plastických chirurgov v centre záujmu, povedať o svojom používateľovi možno viac, než by sa na prvý pohľad zdalo,“ tvrdí pražský výtvarník Viktor Karlík.
Ako dôkaz prináša svoju knihu Ruce básniků. Dvadsiatich štyroch, a nie hocijakých, na obálke čítame mená ako napríklad Bondy, Wernisch, Topol, Krchovský, Diviš, Stankovič, Kolář či Jirous.
Kniha zdanlivo neponúka nič viac a nič menej, než je v jej názve - sú tam „len“ páry rúk (odfotené Robertom Portelom), všetky rovnako aranžované, položené na stole s roztiahnutými prstami, dlaňami najskôr nadol a potom hore. Rovnaké podmienky v podstate vylučujú tvorivý a hlavne individuálny prístup fotografa, naopak, tu sú vlastne záväznou podmienkou realizácie.
Aj preto nemožno hovoriť o klasickej fotografickej knihe, a aj preto sa Robert Portel označuje „iba“ ako človek zúčastňujúci sa na projekte. Nakoniec, na výsledné aranžovanie dohliadal Karlík. („Mnohokrát som básnikom siahal na ruky, aby bola kompozícia naplnená.“)
Fotografie sú však napriek tomu samy osebe zdrojom nesporného estetického zážitku. Dva tucty párov rúk evokujú predovšetkým pokoru, tento pocit znásobuje ich prepojenie s konkrétnymi životmi básnikov a príslušnými literárnymi súvislosťami, hoci žiadne priradené portréty či očakávané ukážky z tvorby tu nie sú. Ich absencia vytvára priestor pre nové, neočakávané asociácie.
Medzi také možno zaradiť aj Karlíkovo hľadanie súvisu ruky a básnika v rovine fyzickej i fyzikálnej, mechanickej. „Je nepochybné, že básne za svoj život vďačia rukám,“ hovorí. Tie narábajú perom, písacím strojom či počítačom, dokonca Karlík ide vo svojom uvažovaní ešte ďalej a pripomína aj ruky cudzie, prepisujúce napríklad zvukový záznam vzniknutej básne.
Na druhej strane sa však dá predpokladať, že ráta s informovaným čitateľom, ktorý hľadá súvis trebárs Krchovského symetrických rúk s neodmysliteľným fenoménom smrti v jeho básňach, či porovnáva zemité ruky „Magora“ Jirousa s nehou i drsnosťou jeho poézie a zásadovosťou občianskych postojov. A nejeden čitateľ možno s prekvapením zistí, že Kolář vytváral majstrovské koláže a rozširoval samizdatové texty s hendikepovaným malíčkom pravej ruky.
Kniha vznikala vyše desať rokov, v priebehu času takmer tretina z básnikov zomrela, a tak dielo nechtiac nadobudlo aj rozmer dokumentu. Smrť zasiahla aj do konečnej zostavy básnikov, ruky Petra Kabeša sa už odfotografovať nepodarilo.
