BRATISLAVA - Deň pred dnešným 38. výročím okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy sprístupnil český Úrad pre zahraničné styky a informácie dokumenty o sledovaní Alexandra Dubčeka v roku 1970, keď bol veľvyslancom v tureckej Ankare.
Český internetový denník www.aktualne.cz zverejnil o sledovaní článok s detailami, ako Dubčeka aj po "uprataní" do Ankary sledovali na každom kroku.
Akcia Bukanýr
"Akcia dostala názov Bukanýr a niektorí agenti Dubčeka v hláseniach oslovovali týmto krycím menom.
Cieľom bolo zistiť aj aktivitu nepriateľa okolo Dubčeka a jeho rodiny," píše aktualne.cz. Gustáv Husák dostával z Ankary podrobné informácie. Rozviedka sa od Dubčeka skoro nepohla, sledovali jeho politické názory, ale vedeli aj, kedy chodí na ryby.
Agenti písali, že sa netreba báť Dubčekových politických názorov, lebo vraj sám tvrdil, že ich nebude šíriť a bol rád, že mu "strana dala možnosť ďalej pre ňu pracovať. Odsudzoval činnosť pravicových a antisocialistických síl v ČSSR". Podľa agentov Dubček označoval správy o príprave politických procesov v ČSSR za provokáciu a zdôrazňoval svoj vrelý vzťah k ZSSR.
Keď sa v západnej tlači objavili výzvy, aby emigroval, Dubček mal povedať: "To by sa Západu veľmi hodilo, ale toho sa nikdy nedočkajú." Tak to písali agenti. Podľa aktualne.cz však Dubček pravdepodobne vedel, že je sledovaný, a preto sa tak správal.
Agenti však mali problémy s listami, ktoré Dubček do Ankary dostával zo Západu, lebo pracovníčka veľvyslanectva poštu pred agentmi schovávala.
Hra na dve strany
Politológ a bývalý disident Miroslav Kusý nevylučuje, že Dubčekov odmietavý postoj k emigrácii bol úprimný. "V roku 1968 mal dilemu. Bol prvým tajomníkom strany a zároveň ho ľud chcel ako miláčika národa za svojho vodcu. To boli nezlučiteľné pozície," hovorí.
Dubček sa rozhodol pre Moskvu. Chcel zaviesť do strany diskusiu, ale Moskva na to nebola pripravená.
Dubček bol podľa Kusého presvedčený, že sa Sovieti kruto mýlia, že Brežnev bol oklamaný. Brežnevovi vraj Dubček hovoril, že vie, čo má v Československu s národom urobiť, len nech mu dajú čas a možnosť. Národu zasa hovoril, že vie ako s Rusmi zaobchádzať, len nech ho netlačia do urýchlených akcií. Hral hru na dve strany, lenže masy mu vyčítali pomalosť v reforme, Sovieti zasa, že je reforma príliš rýchla a prehnaná. Brežnev postupoval inak, ako Dubček dúfal.
Na "odloženie" Dubčeka do Ankary si Kusý spomína ako na hanebné. "Keď sme ho všetci videli navlečeného do diplomatického čierneho obleku a diplomatického tvrdiaku, vnímali sme to ako jeho poníženie," hovorí. Po návrate z Ankary išiel Dubček do ústrania.
Znovuzrodenie politika
Na verejnosti sa Dubček znova objavil v roku 1989. V to leto zavreli disidentov, medzi nimi Miroslava Kusého aj Jána Čarnogurského. "Neskôr bolo pred väznicou zhromaždenie ľudí, ktorí žiadali naše prepustenie.
Prišiel aj Dubček, a keď ho ľudia videli, spustili potlesk, žiadali ho o príhovor. Ktosi ho zodvihol na ramená a on prehovoril k ľuďom. Bolo to prvé verejné vystúpenie Dubčeka v súvislosti s novembrom 1989," hovorí Kusý. Keď potom Kusého prepustili, Dubček ho čakal pred domom s kyticou.
Kusý spomína, že mal s Dubčekom dobrý vzťah, aj keď sa v mnohých názoroch rozchádzali. "Zoznámili sme sa až počas disentu, predtým to bol pre mňa nedostupný človek, nomenklatúra. Hoci som bol univerzitným profesorom, nemal som do tejto spoločnosti prístup," hovorí.
Alexander Dubček sa stal po novembri 1989 predsedom Federálneho zhromaždenia. V roku 1992 podľahol následkom zranení pri autonehode.
"Ja tento národ musím zachrániť," povedal Husák
"Veľmi skoro ráno mi zavolal kamarát, filozof Jirko Suchý, že prišli Rusi. Išli sme k ústrednému výboru strany. Stáli sme na rohu Pražskej a Štefánikovej, zhora sa valili tanky. Ľudia tam neveriacky stáli.
Vtedy z ústredného výboru prišiel Husák. Letmo sme sa poznali, vtedy bol ešte v nemilosti, tak sa stýkal s ľuďmi. Pýtali sme sa - súdruh Husák, čo sa deje. Povedal - idem z ústredného výboru, tam je všetko zle, nie sú schopní akcie, niektorí plačú, niektorí majú hysterické záchvaty, nedá sa s nimi hovoriť," spomína Miroslav Kusý.
Keď sa Gustáv Husák na ulici pozeral, ako sa valia tanky, povedal historickú vetu, ktorá sa dodnes cituje: "Ja tento národ musím zachrániť, aj keby mi mali všetci napľuť do očí."
Kusý napísal v roku 1968 asi štyristo článkov. Bolo to obdobie veľkej aktivizácie. Najskôr si ľudia mysleli, že sa dá urobiť niečo s tzv. socializmom s ľudskou tvárou. Keď prišli Sovieti, ľudia zasa dúfali, že sa dá ešte niečo zachrániť.
"Inšpirovali nás Maďari, po porážke maďarskej revolúcie v roku 1968 János Kádár dokázal voči Sovietom všeličo uhrať. Do Maďarska prišiel Shell, povolili drobných súkromníkov," hovorí Kusý. Lenže Husák vychádzal príliš v ústrety Sovietom. Spoločnosť sa radikálne delila na tých, čo prešli sitom a na odvrhnutých, ktorých vyhadzovali z práce.
(rf)
