- Ahoj, - usmievam sa, nepoznám ho.

- Aha, uletel mi balón, ešte vidieť malú bodku.

- Tá bodka je asi vtáčik, nie?

- Teta, pozri sa poriadne, tam hore.

Zapozerám sa ešte raz a naozaj, je tam malá čierna bodka, nemôže to byť vták.

- Škoda, bol krásny. Celý čierny a na ňom bola kostra a prekrížené hnáty.

Viem, aký to bol balón, chvíľu som chlapča sledovala z balkóna, vykračoval si spokojný sám so sebou aj s balónom.

Ešte chvíľu sledoval malú čiernu bodku, potom na mňa pozrel.

- Odkiaľ si mal ten balón?

- Noo, od "jorkšírov", tam sme boli dnes. Ale pôjdeme aj zajtra a kúpime nový.

- Od jorkšírov? A to je kde?

- No, v Inchebe sme sa boli pozrieť na jorkšírov.

Spomeniem si - v Inchebe je dnes výstava psov.

- Povedz mamine, zajtra ti kúpi nový.

- Ja nemám mamu, ale tetu. Ja som domovák, teta ma každý víkend berie domov. Vieš, ona taktiež nemá nikoho, tak povedala, že budem jej a ona moja.

Deň je krásny.

Krajší ako bol, kvôli všetkým tetám a chlapcom a balónom a jorkšírom.

- Škoda toho balóna, ale nevadí, - vzdychne ešte.

- Tak utekaj, nech ťa teta nehľadá. Pozri, dám ti dinosaura, chceš? - odopínam z kľúčov malú fialovú príšeru, dostala som ju od Tomáška, keď bol v Dinoparku.

- Ty si druhá najlepšia teta na svete! - malé rúčky ma objali. Vtisol mi mľaskavý bozk a utiekol.

Autor: Lucia Danišová