rovno na zaplavenú cestu. Bolo mu ľúto, že ten pohľad na hladinu, v ktorej sa zrkadlia svetlá pouličného osvetlenia, neprináša pohodu ako napríklad v Benátkach, ale skôr znepokojenie. Situácia sa tu zmení,
až keď sa stane realitou plánovaná protipovodňová ochrana."Sme približne v rovnakej nadmorskej výške ako bratislavské Staré Mesto či Petržalka - neďaleko devínskeho brala. Keby nás zaliala voda, tak je pod vodou aj Bratislava," presviedča nás domáci pán.
Pre rodinu je však toto bývanie veľkou zmenou - predtým dlho bývali v panelákoch. "Pozemok sme kúpili už so stavebným povolením a s pripraveným projektom pred piatimi rokmi. Asi pol roka na to sme začali stavať. Stále je tu čo dorábať, ale už sa dá konečne povedať, že dom má hlavu a pätu," hovorí Vladimír Kováč.
Za čerešňami
Do domu manažérky Evy Cesnakovej a biológa Vladimíra Kováča vchádzame cez záhradnú terasu. Neveľký pozemok olemovaný čerešňami a živým plotom pokrýva zelený trávnik, najlepší koberec na váľanie pre tri čiernobiele mačiatka. Záhradné jazierko sa ešte dokončuje, ale už v ňom plávajú ryby. Kúsok miesta si našiel aj murovaný kozub.
Presklené dvere, ktoré spájajú terasu s interiérom domu, nám otvárajú pohľad do priestrannej obývačky spojenej s jedálňou a kuchyňou. Obývačkovú stenu oproti vchodu navrhla architektka v modernom štýle - výklenky v stene slúžia ako police. Miestnosť zdobí zopár výtvarných artefaktov, železné schodisko vedie na poschodie s detskými izbami, kúpeľňou a spálňou.
Keď sa objaví ten pravý, ide to rýchlo
Bol v tom vraj aj veľký kus šťastia, že Vlado Kováč s rodinou býva práve na tomto mieste. "Hľadali sme ho dva roky. Keby bol tento pokus náš prvý, myslel by som si, že nie je nič ľahšie ako kúpiť dom," hovorí. "Všetko prebehlo veľmi rýchlo."
Raz, bola sobota ráno, sa pozrel na internet, či sa na stránkach realít neobjavilo niečo nové. V ponuke bol devínsky pozemok, päť a pol ára.
Ihneď zavolal a už o pol hodiny sa so sprostredkovateľom
stretli na mieste. Pozemok bol zanedbaný, všade obrovská burina, ale keď na ňom budúci majiteľ stál, hneď mu srdce poskočilo. Svojej partnerke najprv nedal najavo obrovské potešenie, skúsil to opatrnejšie: nechal na ňu, aby rozhodla.
Architekt poruke
Keďže dom, ktorý tu bol naprojektovaný, bol trojpodlažný a novým majiteľom nevyhovoval, zavolali kamaráta-architekta, aby ho prekreslil. Ten pôdorys zachoval a tretie podlažie zredukoval, takže noví majitelia pozemku nepotrebovali ani nové stavebné povolenie, stačilo len požiadať úrady o zmenu pred dokončením stavby. "Bývať sme tu začali v prvý novembrový víkend 2003, dodržala sa aj stavbárska zásada - postaviť a zastrešiť hrubú stavbu do zimy, aby mala čas sadnúť a prevetrať sa," hovorí Kováč.
Pôvodne mal mať dom dva balkóny, ale ten do ulice pamiatkari nepovolili. Pre majiteľov to však nebolo rozhodujúce. Stavbárske skúsenosti síce nemali takmer žiadne, v dôležitých veciach sa však opäť spoľahli na architekta. "Architekt mal dobré nápady a zabezpečil nám v zásade zručných a spoľahlivých remeselníkov. Kvalita stavby je slušná, sem-tam nejaká prasklinka v maľovke, ale vraj tomu sa nedá pri nových tehlových stavbách vyhnúť, pretože dom dlhší čas sadá a schne. Po troch rokoch sa ešte spravia drobné opravy, ktoré by potom mali vydržať."
Pohodu nenarušia ani komáre
Keďže tretie podlažie architekt zrušil, stropy mohli ostať vyššie. Sú spojené so strechou, čiže dom je bez povaly. Miestnosti sú tak vzdušnejšie a nápad ušetril robotu aj peniaze.
Podoba interiéru sa rodila postupne počas dlhých letných večerov, keď sa už dalo sedieť na terase alebo na balkóne domu. Dokonca aj večer, hoci vtedy majú raj pri Dunaji predovšetkým komáre. "Na terase sa to niekedy nedá vydržať, ale na poschodie, našťastie, tak veľmi nelietajú," vraví Kováč.
Architekt navrhol zaskliť celú stenu domu, postaveného do elka a tak sa cez ňu otvoril krásny výhľad do záhrady a na okolie. "Veľké okná a presklené dvere sú výhodné aj z energetického hľadiska. V zime je slnko celý deň nízko, takže keď sú jasné dni, celú obývačku nám vyhreje. Na horúce letá však treba mať žalúzie."
Bez povaly, ale s dobrým vzduchom
Železné schody v mierne industriálnom štýle korešpondujú s veľkým železným stolom so sklenenou doskou, ktorý stojí v obývačke. Odtiaľ vedú schody na poschodie, ktoré je prepojené so strechou v dvoch úrovniach. Jedno z krídel tvorí malá galéria, preto môže až do tejto výšky nerušene siahať presklená stena z prízemia. Detské izby na poschodí majú zvýšené stropy, preto v nich bolo možné oddeliť drevenou galériou miesto na spanie so strešnými oknami. Chlapčenská izba je ladená do modra, dievčenská do žlto-oranžova. "Museli sme vyjednávať, ale napokon sme dospeli k dohode a deťom sa izby veľmi páčia."
Pohľad do kúpeľne svedčí o jemnom vkuse - je vykladaná malými kachličkami v jemnom pieskovo-zemitom a modrom odtieni. A ten do spálne zase o túžbe po pohode - neoceniteľným prvkom je šatník. Tvorí ho samostatne stojaca znížená stena za hlavou postele, vykladaná rovnakým tehličkovým obkladom ako kuchyňa a jedáleň na prízemí. "Je to naozaj praktická vec - nemusím skladať nohavice prácne do skrine, len ich položím za stienku," priznáva domáci pán a upozorňuje na zvýšený strop. "Všimnite si, ostali tam priznané klieštiny v streche, aby dodali spálni príjemnú atmosféru. A hlavne - vďaka väčšiemu objemu priestoru je tu celú noc dobrý vzduch."
Čaro chceného aj nechceného
Vráťme sa ešte do kuchyne. Je miestom, kde nepochybne v ňom vidno, že obyvatelia domu trávia čas radi: moderné vybavenie, teplé drevené zariadenie, dokonca aj klasická piecka na drevo, ktorú Vlado Kováč postavil celkom sám, aby bolo varenie počas zimných víkendov romantické. "Inšpirovali sme sa francúzskymi časopismi a vidiekom, ale vyhýbali sme sa chatovému štýlu," hovorí Vlado Kováč.
Osvetlené akvárium, ktoré opticky oddeľuje kuchyňu a jedáleň od obývačky a neodmysliteľne patrí do domácnosti ichtyológa a milovníka rýb, akoby neutralizovalo klasický a zároveň moderný ráz priestoru.
Dobrým spojovacím prvkom medzi jedálňou a obývačkou je aj kozub, obložený tehličkovým obkladom podobne ako kuchynské steny. "Ten som postavil vlastnoručne celý sám. A povedal som si, že na ňom šetriť nebudem. Pokladám ho za najbezpečnejší na svete, lebo je postavený podľa najnovších bezpečnostných trendov a celý z kvalitného izolačného materiálu." Znamená to, že výhrevné teleso sa nerozhorúči, no cez otvory sa šíri teplý vzduch, ktorý vykuruje aj poschodie. "Najprv sme sa veľmi báli toho, že na prízemí bude zima a na poschodí príliš teplo, ale napokon sa zrodilo čaro nechceného - teplý vzduch z kozuba sa dvíha v medzere medzi galériou na poschodí a presklenou stenou hore a tlačí chladnejší vzduch dolu schodmi na prízemie. Vzduch teda jemne cirkuluje a v dome je teplota pomerne vyrovnaná. A je to naozajstné teplo, ktoré je oveľa príjemnejšie ako teplo z radiátorov a ústredného kúrenia."
Prvý oťuk s vodou
Pri posedení v kuchyni si všímame ešte jedny dvere. Zdalo by sa, že sa za nimi skrýva malá špajzička, ale ako vysvitá, zmestí sa za ne celá pivnica. "Keď sme kúpili pozemok, išiel som do vodární a kanalizácií, aby nám zaviedli vodu," spomína Vlado Kováč na prvé oťukávanie s novým miestom bydliska. "Pozreli sa do počítača a povedali - však vy tam vodu máte. Chodil som po pozemku
a hľadal, kde by mohla byť. Nakoniec som objavil pivničku s vodou v húštine medzi kríkmi až pri briežku, kde začína pozemok stúpať prudko hore na ulicu. Majiteľ, ktorý nám predával dom, o nej vraj ani nevedel. Keď bol teda dom hotový, dostali moji synovia úlohu na letnú brigádu: spojiť dom a pivnicu. Dnes nám výborne slúži nielen ako špajza na potraviny, ale aj ako komora a úschovňa na bicykle."
Zoznamovanie s dedinou
Zbližovanie mestského človeka s miestnym obyvateľstvom je vždy otázkou času. Vlada Kováča zoznámil s jeho novým prostredím paradoxne práve plot - kamenný múrik okolo domu. "Staval som ho sám. Myslel som si, že bude hotový o týždeň, ale nakoniec som ho robil tri mesiace, každý večer po príchode z práce. Dokopy som nadvíhal presne sedemdesiat ton materiálu. Vždy, keď som prišiel z roboty, zapol som miešačku a plot pomaličky pribúdal. Zažral som sa do toho ako buldog, lebo mi už nič iné nezostávalo, len to dokončiť, keď som sa už raz do toho pustil. No a v tom čase som sa zoznámil takmer s celým Devínom. S každým, kto išiel okolo, som sa dal do reči."
Vyraziť si do Devína má svoje čaro, ešte príjemnejším zážitkom je posedieť si pod slnečníkom na slnkom zaliatej terase tunajšieho hostiteľa. Umocňuje ho pocit, že ak sa človek snaží, dokáže svoje sny splniť.
EVA ANDREJČÁKOVÁ
Kto je
