postavil.
Bolo hmlisté ráno, po chladnej noci stúpal z kanála opar - predzvesť horúceho dňa. Gašpar si vedľa mňa spokojne odgrgol a zaspomínal si. "Aj na tamtom kostole som strechu robil," pichol hrčatým ukazovákom do vzduchu smerom k dedine cez rieku. "Tridsaťpäť metrov vysoko som kládol šindeľ a nikdy som sa priväzovať nepotreboval. Chlapec, čo mi podával, bol zelený ako husacinec," pochechtával sa. "Ale mne sa nikdy hlava nezakrútila."
Hodil som okom na starého majstra - utieral si mierne roztrasenou rukou slinu, ktorá mu pri spomienkach na dávne kúsky vyfrkla na bradu - a bol som rád, že naša strecha nemá byť strmá a z jednej strany sa podľa projektu takmer dotýka svahu.
Gašpar mi počas našich ranných ciest porozprával ešte veľa príhod a keď vyliezol na stavbe po rebríku, vždy sa mi zdalo, že tie dávne strechy sú pre neho reálnejšie ako tá naša. Aj jeho staré nohy sa už zrejme častejšie pohybovali v iných dimenziách, raz sa pošmykol na tráme a zostal visieť za jednu ruku. Chvíľu sa hompáľal medzi nebom a zemou a žmúril na pokosené polia, potom švihol ramenom a bezpečne pristál na betóne. Odfrkol si, glgol si z ploskačky a nevzrušene pokračoval v robote.
Nuž s kontrolórmi bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vyškolenými podľa predpisov Európskej únie by sa zrejme Gašpar ťažko dohodol, ale takú strechu ako on, by mi len tak hocikto nepostavil - pomyslel som si pri pohľade na surrealistickú spleť klieštín a krokiev, ktorá sa vypínala k popoludňajšiemu slnku.
Minule som ho stretol na stavbe u priateľa. Kolená ho prestali poslúschať, nuž po streche už nelozí. Teraz dáva technické rady v sporných otázkach. A stále žmúri, akoby sa pozeral z kostolnej strechy proti slnku.
MILAN HRABALA
