archívnych dokumentov.

Toto obvinenie je „dobrodružné a čistá špekulácia“, povedal v nemeckej televízii. Žiadne dôkazy o Grassovom členstve v SS sa u nás nenachádzajú, potvrdili zhodne predstavitelia Spolkového archívu, ako aj Úradu na spracovanie spisov niekdajšej východonemeckej tajnej služby Stasi.

Grass zdôraznil, že s prácou na svojej autobiografii začal už pred tromi rokmi a že sa pritom vôbec necítil pod tlakom archívov: „Tlak, ktorý som pociťoval, prichádzal zo mňa,“ povedal. „S výčitkami mnohých kritikov, ktorí teraz spochybňujú moju hodnovernosť, budem musieť žiť,“ dodal Grass. K slovu sa však bude hlásiť i v budúcnosti, „ako spisovateľ i ako občan“.

Štyristoosemdesiatstránková autobiografia Keď sa lúpe cibuľa sa nákladom 150 000 výtlačkov dostala na pulty nemeckých kníhkupectiev už v stredu, hoci pôvodne mala vyjsť až 1. septembra. Svoje spomienky na vojnu opisuje Grass v kapitole Ako som sa naučil báť: „Vojenské zložky SS som videl ako elitnú jednotku, ktorá bola nasadená vždy vtedy, keď bolo treba zabrániť zrúteniu frontu, ako to bolo napríklad pri znovudobytí Charkova. Pre chlapca, ktorý sa považoval za muža, bolo zrejme najdôležitejšie toto: keď už sa nedostanem k ponorkám, tak potom ako tankista v novej divízii 'Jörg von Frundsberg'. Ten bol jedným z vodcov roľníckych povstaní a symbolizoval slobodu a oslobodenie.“

Grass ďalej píše, že „jednotky SS mali v sebe niečo európske: v divíziách bojovali ako dobrovoľníci Francúzi, Valóni, Flámi a Holanďania, mnohí Nóri, Dáni, na východnom fronte boli dokonca aj neutrálni Švédi, ktorí, ako sa vtedy hovorilo, zachraňovali Západ pred boľševickou záplavou.“

V knihe sa bližšie nezaoberá okolnosťami jeho povolávacieho rozkazu, na dokumente, ktorý po vojne dostal ako zajatec, je však dátum jeho vstupu do vojenských zložiek SS - 10. november 1944.

Autor: VLADIMÍR MÜLLER Bonn