Imrich Bugár. FOTO - ATLETIKA, ENCYKLOPÉDIA
BRATISLAVA - "V istom čase nesmel žiaden športovec vycestovať na svetový či európsky šampionát alebo na olympiádu skôr, ako prešiel dopingovým testom doma," potvrdzuje olympijský šampión 1976 v dráhovej cyklistike Anton Tkáč. Ale to už šlo o roky 1981-86, keď bol trénerom československej reprezentácie.
Slovenský cyklista storočia skon-čil kariéru na svojej tretej olympiáde v Moskve 1980.
Tkáč: Nemám vedomosti
"Vtedy už bol alkohol zakázaný, takže koňačik sme si museli odpustiť. My sme jazdili na kávu," vraví. "Aby som bol presný: koňak uprednostňovali skôr kolegovia, ja som sa medzi jazdami osviežoval vychladeným pivom, ktoré som nosil v termoske. Keď začali kontrolovať alkohol, v termoske som mával zo štyri vychladené, dobre pocukrované kávy."
O čosi neskôr na krátky čas bola rizikom aj káva, ale antidopingoví experti tvrdili, že športovec by ich musel vypiť najmenej dvanásť, aby mu hrozil trest. Dnes už kofeín nie je na čiernej listine.
To už Tkáč nebol v reprezentácii ani ako tréner. "Keď som v nej bol, nemal som vedomosti o tom, že by cyklisti riadene brali zakázané látky," tvrdí. "Tréner sa však nemohol zaručiť, že jeho zverenec nevzal niečo nedovolené. Preto som chápal, že pred veľkými podujatiami sa robili odbery moču do skúmavky a kamsi sa posielali. Štát sa tým chránil pred blamážou."
Bugár: Čistý ako slovo Božie
Výsledky analýz testov československých športovcov v pražskom laboratóriu, ktoré, ako tvrdí český denník Mladá fronta Dnes, sa rátali na tisícky, sa však nezverejňovali, neoznamovali svetovým športovým federáciám, ako je to bežné dnes. Boli tajné, slúžili ako vnútorná informácia pre zainteresovaných. Pozitívny výsledok vyvolal poplach. Znamenal hrozbu fiaska na blížiacom sa vrcholnom podujatí. Po vzniku Laboratória klinickej biochémie a farmakológie v auguste 1983 zrejme práve tam experti analyzovali šance na to, že do dňa súťaže sa z tela pozitívneho testovaného športovca vyplavia metabolity dopingovej látky. Ak usúdili, že nie, reprezentant neodcestoval, alebo ho z dejiska odvolali.
Imrich Bugár, na Slovensku narodený diskársky majster Európy 1982 a sveta 1983, tvrdí včerajšie vydanie Mf Dnes, mal pozitívny dopingový nález (metabolity metandiedonu) pred MS 1987 v Ríme, na ktorých skončil siedmy. "Nechápem to, dodnes som presvedčený, že som bol čistý ako slovo Božie," cituje český denník Bugára, ktorý prežil kariéru v Prahe, kde dodnes žije, ba najnovšie kandiduje za ČSSD aj do českého senátu.
Pribilinec: Je to už história
Na onom rímskom svetovom šampionáte 1987 získal striebro aj slovenský chodec Jozef Pribilinec, ktorý sa o rok v Soule stal aj olympijským víťazom. Včera pre SME potvrdil to, čo deň predtým jeho tréner Juraj Benčík: chodci nijaké anabolické steroidy neužívali.
"Pre vytrvalcov ani nemali nijaký extra efekt, vytrvalec si jednoducho musel svoje odmakať," pripomína. "Stretol som sa s ponukami, aby som aj ja bral. Od koho? Nebudem menovať. Je to už história," povedal a pripomenul: "Je to za nami a boli to pekné časy."
Brzóska: Všetci brali
Dopingu sa zrejme nevyhli niektorí slovenskí vzpierači. Bývalý tréner čs. reprezentácie a súčasný predseda českého vzpieračského zväzu Emil Brzóska pod ťarchou dôkazov pre Mf Dnes priznal, že doping v období pred a po OH 1980 bol bežný. "Všetci ho brali dobrovoľne," pripomenul. Moskovský olympijský šampión Ota Zaremba, dnes invalidný dôchodca, tvrdí, že niektorí zo širšieho kádra naň doplatili zdravím, ba i životom.
Zo slovenských rodákov v Moskve skončil na bronzovom mieste Dušan Poliačik, ktorý o tri roky emigroval do Nemecka a údajne dodnes pracuje na letisku vo Frankfurte nad Mohanom. Anton Baraniak ostal žiť v Bohumíne, kde je správcom haly. Nebohý je len myjavský rodák Dušan Drška: zomrel na Vianoce 1999 na upchatie cievy. Tvrdiť, že v dôsledku užívania anabolík, by však bola ničím nepodložená špekulácia.
