Priznám sa, podrobnosti a mená sa mi v pamäti stratili. Bola som ešte dieťa a 17. november ma zastihol ako 13-ročnú. Veľká, áno, ale o politiku som sa vôbec nezaujímala. Jediné, čo mi utkvelo v pamäti je, ako moji rodičia sledovali demonštrácie v televízii a nám deťom hovorili: "Pozerajte aj vy, je to dôležitý okamih pre všetkých. Raz si na to budete spomínať."

Samozrejme, že sme ich nepočúvali, neuvedomovali sme si dôležitosť situácie. Dnes to už vidím inak. Na svoje detstvo si spomínam ako na veľmi šťastné obdobie. Iskričky, pionieri, ani prvomájové sprievody mi nevadili. Práve naopak.

Veľmi sa mi páčilo ísť skandovať do ulíc, kúpiť nejakú tú hračku, či pískacieho kohúta, ktoré predávali pri týchto príležitostiach. Ako každé dieťa.

Z tých nepríjemných spomienok, snáď jedna, čo hovorí za všetko. Moja mama bola vychovaná v katolíckej rodine. Aj nás deti vždy vychovávala v katolíckej viere. Môj otec mal na to síce iný názor, ale neplietol sa do toho. Ešte teraz si úplne jasne spomínam, ako nám mama pred každou cestou do kostola so strachom v očiach zdôrazňovala: "Deti, ak náhodou stretneme na schodoch alebo na ulici susedov, neopovážte sa povedať, že ideme do kostola! Všetkým hovorte, že ideme na prechádzku."

Raz sa stalo, že mi v škole spolužiačka na celú triedu zvučným hlasom povedala, že ma videla v kostole. Na chvíľu ma obliala horúčava, ale duchaprítomne som sa ohradila, že to nie je pravda. Veď si ma určite s niekým pomýlila, nie?

Smutné? Áno, teraz sa mi to zdá veľmi smutné. Aj keď vtedy som to ako dieťa vnímala skôr ako nutnú hru a nič viac. Našťastie! Hovorím našťastie, lebo si uvedomujem, že socialistický režim bol oveľa ťažší pre mojich rodičov a pre všetkých dospelých, čo už pracovali a živili rodiny a naplno si uvedomovali všetky obmedzenia. Pre nich to muselo byť oveľa traumatizujúcejšie.

Keď som mojej svokre v Taliansku porozprávala všetky tieto zážitky, tajné chodenie do kostola, ako aj boj o vianočné mandarínky, vyhŕkli jej slzy. Nerozumela. Alena Pistlová, 29 rokov