Jazyku trubadúrov - okcitánčine - hrozí zrejme zánik. Sú obavy, že čoskoro sa stane len mŕtvym predmetom štúdia niekoľkých nadšencov. V južnom Francúzsku, ktoré je jej domovinou, ju za materinský jazyk považuje už len asi pol milióna ľudí a ďalší milión ju používa ako druhý jazyk. Pred necelými sto rokmi to bolo 20 miliónov ľudí. Zdanlivo nezastaviteľnému trendu sa však v posledných rokoch snaží vzdorovať stále viac "buditeľov", hovorí sa dokonca o "veľkom prebudení Okcitánie".

Oblasť, kde sa hovorilo a miestami ešte stále hovorí okcitánčinou a jej variantmi, nie je vôbec zanedbateľná - tvorí ju asi tridsať z celkovej stovky francúzskych departmentov - od Auvergne a Limousin na juhu krajiny. Za jej stredisko by sa dalo považovať mesto Toulouse, po okcitánsky Tolosa, ľudia z okolia Montpellier či Marseille však majú na to iný názor.

Cudzinec, ktorý touto oblasťou prechádza, nemá pritom šancu okcitánčinu počuť, s výnimkou zapadnutých dedín. Po francúzsky totiž hovoria všetci, nenájde sa nikto, kto by hovoril výlučne okcitánčinou. Navyše, tento jazyk sa používa len "medzi svojimi". Na rozdiel napríklad od Bretónska, kde sa používa ešte historická bretónčina, tu nie sú ani dvojjazyčné tabule s názvami obcí. A na rozdiel od Bretónska, ktorého pôvodný keltský jazyk sa od francúzštiny líši oveľa viac než románska okcitánčina, neexistuje tu žiadne významné nacionalistické hnutie, ktoré by si takéto ústupky vynútilo. Jediná regionalistická strana, Okcitánska strana, založená v roku 1987, je veľmi slabá, za svoj cieľ však označuje autonómiu Okcitánie. V protiklade k niektorým extrémistom v Bretónsku či na Korzike odmieta násilie.

Snaha o obrodu okcitánčiny sa na juhu Francúzska začala v 70. rokoch minulého storočia, keď bola otvorená aj prvá dvojjazyčná škola - calandreta.

Dnes možno okcitánčinu vyučovať na verejných školách ako druhý alebo tretí jazyk a študuje sa aj na necelej desiatke univerzít, najmä na juhu krajiny, ale aj v Paríži. Každoročne ju na všetkých stupňoch študuje asi 90 000 mladých ľudí.

foto - archív