BRATISLAVA – Pre maliara Alojza Klima (1922 – 2000) bola skúsenosť najvyššou zákonitosťou v náhode. V rozhovore pre SME spred štyroch rokov doslova povedal: „Tvorba sa skladá z množstva náhod, ale aj ľudských túžob. Všetko toto vie dať dohromady iba skúsenosť, ktorá prichádza rokmi. Tej sa nedá naučiť na škole ani na urýchľovacom kurze. Treba byť však na ňu pripravený a trpezlivo rozvíjať svoj autentický výtvarný program.“ Alojz Klimo vedel, o čom hovorí. Jeho vytrvalosť, ale i odvaha v tvorivom experimente spravila z neho priekopníka abstraktnej maľby na Slovensku, ktorého dielo bolo prezentované na významných medzinárodných výstavách – spomeňme aspoň Expo Osaka 1970, Barcelonu v tom istom roku – Cena J. Miróa – či Identity Today v Bruseli z roku 1992.

Náročná výstavná dramaturgia Galérie Slovenskej sporiteľne v Bratislave na Suchom mýte, vedená kurátorkou Dagmar Srnenskou, pripravila až do 15. apríla výstavu Alojza Klima s názvom Paralely času. Hoci výstava je vzhľadom na priestor len fragmentom z bohatej umelcovej tvorby a obsahuje najmä diela z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, všetky vystavené obrazy sú príkladom systematického výtvarného programu s oblúkom takmer štyroch desaťročí, ktorý vychádza z poetiky geometrickej abstrakcie. Abstrakcie, ktorá v duchu mondrianovského odkazu nie je chladnou plochou pravouhlých línií, ale miestom ľudských emócií a rafinovanej hry farby a formy.

Harmonizácia racionálnej výstavby obrazu s jeho skrytou poéziou je dôležitým leitomotívom tvorby Alojza Klima. Jeho skladba konštruktívnych prvkov má vždy iné estetické súradnice: raz je to pôdorys mestskej civilizácie, kde sa na križovatkách stretávajú siločiary pohybov ľudského mraveniska, inokedy zase iluzívny geometrický priestor, ktorý s obrovskou intenzitou vťahuje diváka do svojich farebných plôch.

Siete uhlopriečok, signálov, komunikácií, plôch, okien či brán tvoria špecifické fragmenty mesta, ktoré nám autor ponúka ako svoj uhol pohľadu na mestské prostredie. I keď jeho obrazy sú navonok nezobrazujúce, vždy v nich ide o dialóg so skutočnosťou v nás i mimo ľudskej psychiky. Ich línie hľadajú harmóniu, rovnovážny pokoj je v kontraste k labyrintom hektického sveta. Vždy ide o umenie, ktorého komunikácia nemá hraníc.

ĽUDO PETRÁNSKY