Zakladať čokoľvek nové spočívajúce na nekomerčnej báze je dnes odvahou, ak nie priam šialenstvom. V tomto prípade ide o milé a zmysluplné šialenstvo – reč je o znovuoživení priestorov Galérie mladých v interiéri Nitrianskej galérie. A tak máme na Slovensku využitý ďalší výstavný priestor, v ktorom sa ako prvý predstavuje dvadsaťosemročný slovenský grafik Sveťo Mikyta.
Už názov napovedá, že autor vystavuje skoro všetko. V rámci ponúkaných priestorov lemujúcich schodisko – s výnimkou jednej samostatnej miestnosti – ponúka zmes vtipu, sarkazmu a takzvaného manipulujúceho umenia. Z výberu prác rokov 1997 – 2001 zaujme cyklus kresieb do fotografie (Človek a zver I. – XXVI., 1997 – 1998), keď autor cieleným zásahom mení športovcov na dravce, čím dáva dokumentárnej čierno-bielej fotke nový podtext i vizuálny náboj. Jeho pokoj je mojím nepokojom I. – VI. (fotolept-výškotlač, 2000) je zasa symbolickým odkazom na nebezpečenstvo stojatých vôd v ľudskom myslení a konaní, či skôr nečinnosti. Čistá grafika I. – VII. (suchá ihla, 2000) zachytáva obsahovú i formálnu redukciu tvarov a zbavuje ju tak nepodstatného. A čo tak prikúriť si jeho „drevom z porcelánu“? Chýba už len drevený krb.
Azda najdiskutovanejšou sa – podobne ako na svojej premiére na jeseň minulého roku (Manipulujúce umenie II., Nitrianska galéria) – stala fotoparódia na Album de Paris Doroty Sadovskej s názvom Bratislavský album I. – IX. (Fuji Color, 2000). Paradox tejto Mikytovej práce spočíva v tom, že je až prekvapujúco jednoduchá a čitateľná – tak v zmysle Duchampa, že vystaviť je možné všetko, ako Warhola, že pätnásť minút slávy si môže užiť skutočne každý – a pritom variabilná. Jej reinterpretácie by mohli v rôznych formách pokračovať naďalej. Autor ju situoval na najvyššom podlaží, čím ju postavil na piedestál tu prezentovanej tvorby.
Galéria mladých by mala výstavy obmieňať v približne mesačných až šesťtýždňových cykloch, pričom kurátormi a vystavujúcimi by mali byť mladí absolventi vysokých škôl s umeleckým zameraním, prípadne študenti.
Rozbiehanie nových projektov býva obvykle spojené so zvýšeným záujmom a publicitou. Preto platí pre výstavu Svätopluka Mikytu a možno pre niekoľko nasledujúcich stará známa pravda, že „prví berú všetko“.
ROMAN POPELÁR
(Autor je historik umenia)
