Dušan Mitana nedávno čitateľov prekvapil svojimi pamäťami. Okrem nich mu v tom istom roku znovu vyšla prvotina Psie dni. Jeho posledná kniha sú pamäti, ktoré ani celkom nemajú byť pamäťami, a tak čitateľ miestami nevie, čomu v nich má veriť a čomu nie. Autor opisuje život v dedinke, v ktorej vyrastal, vystupujú tu postavy z jeho predchádzajúcich diel, pochováva svojich kritikov a na konci knihy spochybňuje to, čo napísal na začiatku. To vlastne u Dušana Mitanu nie je nič nové. Celá jeho tvorba je nasiaknutá iracionálnom, čo ju robí tajomnou. Čitateľ si môže to, „čo sa vlastne stalo“, vysvetliť, ako chce. Sám spisovateľ ohodnotil svoj vzťah k literatúre výrokom svojho deda: „Pravda je len tá, ktorú si vymyslíš.“

Čierny obal knihy, názov Môj rodný cintorín a k tomu podtitul Pamäti, čo si o tom má čitateľ myslieť?

„Na niekoho to môže pôsobiť morbídne, ale má to byť humor. Čierny obal a názov knihy je kontrapunkt k smiešnemu textu.“

Napríklad keď niektoré postavy chodia pomedzi hroby vašich kritikov na malú potrebu. Až tak ich nenávidíte?

„Ale to je predsa obrovské nedorozumenie! Na Slovensku predsa už dlhé roky literárna kritika neexistuje! Okrem niektorých solitérov, ktorí však publikujú veľmi sporadicky, sa predvádzajú iba doboví lobistickí drístači. Ak majú zhodou okolností niektoré postavy v mojej knihe mená recenzentov, mali by mi byť vďační. Aspoň takto vstúpili do dejín literatúry.“

Ako má čitateľ chápať vaše pamäti?

„V podstate to nie sú žiadne pamäti. Je to jedna z mojich bežných kníh s parodickým magicko-realistickým nádychom.“

Prečo ste ju teda takto označili?

„Je to viac-menej srandička, falošná stopa. Proste tomu netreba venovať pozornosť.“

Minulý mesiac sa na pultoch objavila i reedícia vášho debutu Psie dni. Pôvodne vyšiel pred tridsaťjeden rokmi. Myslíte si, že súčasné publikum dokáže prijať poviedky z inej éry?

„Uvidíme.“

V knižke Psie dni je aj známa erotická poviedka V električke. V tlačenici muž pomiluje ženu bez toho, aby si potom aspoň pozreli do tváre. Odkiaľ ste vzali inšpiráciu?

„Na toto som skutočne veľakrát odpovedal. Keď človek cestuje v preplnených električkách, ten nápad v ňom proste skrsne. V každom mužovi. Ja som to doviedol ad absurdum, ako fikciu.“

Je pravda, že čitateľky na to zaujímavo reagovali?

„Keď som poviedku uverejnil, dostal som asi od dvanástich žien listy, že ‘tá v tej električke som bola ja‘. Hoci som si to vymyslel.“

Čo na to vaša manželka?

„Ona je zvyknutá na rôzne vylomeniny.“

Ako vám vlastne v tých časoch mohla taká kniha vyjsť?

„Mal som veľké šťastie, že som ju stihol vydať ešte v sedemdesiatom roku. O rok neskôr by už Psie dni nevyšli. Koniec, tvrdá normalizácia.“

Vydali ste fiktívne pamäti, po nich reedíciu debutu. Znamená to, že nechcete už nič nové povedať?

„Práve teraz píšem novú knižku, vyjde možno koncom tohto roka.“

Čo to bude?

„Vraciam sa k poviedkam. Bude to ale už niečo iné, ako som písal predtým. Sám som zvedavý, ako to dopadne, pretože som takmer desať rokov poviedky nepísal. Ale teraz ma to opäť začína zaujímať.“

Myslíte si, že literatúra bude mať šancu konkurovať elektronickým médiám?

„Ja som o tom dokonca presvedčený. Knihy sa čítali, čítajú a budú čítať a písať. Aj na Slovensku. Aj ja som mal obdobie, že ma napríklad beletria veľmi nezaujímala, ale teraz sa k nej opäť vraciam.“

Čo čítate?

„Oslovila ma fiktívna beletria, momentálne mám rozčítanú knihu Sláva Hečku Nehádžte perly sviniam a poviedky Isaaca Bashevisa Singera. Vlastne až vtedy začínam písať, keď ma začne baviť čítať. Pre spisovateľa je čítanie dopingom.“

KATARÍNA PILNÁ
(Autorka je spolupracovníčka SME)