Po nebývalom škandále so zatknutím Roberta Hanssena, kontrašpionážneho agenta americkej FBI, ktorý pracoval pätnásť rokov aj pre Moskvu, nasledoval viac-menej logický krok. Američania vyhostili päťdesiat ruských diplomatov z Washingtonu, a o pár dní urobili to isté Rusi Američanom. Otázkou teraz zostáva, či po špionážnej roztržke Moskva i Washington otupia svoje špionážne hroty, ktoré majú namierené proti sebe napriek tomu, že studená vojna sa oficiálne skončila pred desiatimi rokmi. Na oboch stranách jestvujú ľudia, ktorí neveria, že neľahké obdobie súperenia medzi oboma krajinami sa skončilo. Považujú to iba za akúsi nútenú prestávku. Lovec agentov

„Bol som skutočne šokovaný, keď som pred siedmimi rokmi na americkom ministerstve spravodlivosti počúval neustále jednu a tú istú vetu: studená vojna sa skončila, skončila sa, áno, počujete, skončila sa, chceme, aby ste si to uvedomili.“

To sú slová Američana Johna Martina, ktorý je v špionážnom svete známy ako jeden z najväčších špecialistov na chytanie agentov. Nečudo, že ho nazývajú spy-catcher, teda lovec špiónov. John Martin svoje skutočné meno neprezradí a aj vo chvíľach, keď sa nechá na televíznej obrazovke spovedať novinármi, kamera ho nesmie snímať spredu. Len zozadu a aj jeho hlas pretkávajú technickými zásahmi, aby bola utajenosť čo najvyššia.

John Martin má však vždy dobrú náladu. „Pozrite sa, tridsať rokov poľujem na agentov zo všetkých krajín sveta, ktorí sa dostanú do Ameriky pod rôznymi nálepkami. Raz ide o obchodníkov, ale najmä o diplomatov, inokedy o novinárov, alebo dokonca aj o ctihodných profesorov. A mňa zakaždým zvyknú zavolať vo chvíli, keď čosi poriadne zaváňa. Môžem otvorene povedať, že najčastejšie som sa zapodieval sovietskymi a ruskými špiónmi. Boli veľmi prefíkaní, ale my sme vedeli, o čo majú najväčší záujem, a tak sme im naoko vytvárali možnosti, aby sa cítili akože bezpečne. Nechali sme ich pracovať a dokonca sme im podsúvali niektoré nepotrebné informácie. A oni ich dychtivo kradli a posielali do centrály. A tak keď prestal Sovietsky zväz jestvovať a Rusko sa otvorilo svetu, mne osobne sa vôbec nezdalo, že sa vzdá svojich bývalých metód. Sovieti s ich tajnou službou KGB neboli žiadnymi naivkami. Poznali remeslo a vedeli sa dostať aj k takým veciam, o ktorých sme si mysleli, že im predsa len nepadnú ľahko do lona. Je známy prípad Kravčenka, ktorého sme dostali v Ríme, uniesli do Ameriky, a on nám pekne-krásne ušiel za bieleho dňa z kaviarne na Wisconsin Avenue. Podarilo sa mu dostať na sovietsku ambasádu hore na kopci. Spomínam si, ako Moskva vtedy vyvádzala, ako jeho „podarený útek“ oslavovali, ale aj my máme svoje metódy. Teraz to môžem povedať otvorene, všetko sme pripravili tak, aby mal chlapec radosť, že môže ujsť. V skutočnosti sme ho už nepotrebovali, všetko sme z neho v našej centrále v Langley dostali, a tak sme ho hodili späť. A Moskva to zožrala.“

John Martin bol podľa vlastných slov tým mužom, ktorý upozorňoval zodpovedných amerických predstaviteľov, aby nepreceňovali pád železnej opony, zrútenie berlínskeho múru a koniec studenej vojny, ale aby dôkladne analyzovali nové pomery.

„Špióni nie sú politici. My pracujeme inými metódami, a najmä, vyhodnocujeme vývoj pre vlastné potreby. Sám som vypracoval analýzu a ponúkol ju nadriadeným so žiadosťou, aby sa dostala do rúk najvyšších ľudí v CIA, FBI, ale aj v NSA (Národná bezpečnostná agentúra). Keby ma boli počúvali, nemusel sa teraz zrodiť škandál spojený s menom Roberta Hanssena.“

Zvláštny obchod na washingtonskom predmestí

Na washingtonskom predmestí možno vstúpiť do zvláštneho obchodu. Nesie názov Špionážne relikvie a jeho majiteľom je Robert Steele, bývalý agent CIA. Vojsť do tohto obchodu znamená ocitnúť sa vo svete skutočného Jamesa Bonda, alias agenta 007, ale aj preslávenej Mata Hari.

„Pozrite sa, u mňa môžete vidieť a kúpiť veci, ktoré pred dvadsiatimi rokmi používali najlepšie špionážne agentúry sveta. Mám tu zopár „hračiek“ od britskej Inteligence Service, od francúzskej SDECE , ale aj bývalej rumunskej Securit`ate, samozrejme, od KGB a východonemeckej kontrašpionáže STASI. Pravdaže, výrobky made in CIA či FBI sú zastúpené v najväčšom množstve.“ Robert Steele, ktorý sa blíži k šesťdesiatke, vrelo s každým návštevníkom diskutuje. „Jediná vec, čo u mňa nemôžete robiť, je fotografovanie,“ dodáva s úsmevom.“ Predsa len, bol som naozajstným špiónom, a občas musím pôsobiť aj tajomne.“ Na otázku, či si myslí, že špiónovanie sa skončilo s koncom studenej vojny, odpovedá: „Systém sa poriadne narušil a nebude jednoduché ho obnoviť. Alebo, povedal by som to takto: cisár je nahý a umiera na zápal pľúc. No poviem vám, že všetci sa snažia napchať do neho antibiotiká, aby sa znovu postavil na nohy.“

Na rozdiel od Johna Martina Robert Steele ukazuje svoju tvár bez problémov. Nenechá sa síce fotografovať, ale robí dosť nápadné veci. Len nedávno zorganizoval vo Washingtone stretnutie bývalých špiónov CIA a KGB. Medzi moskovskou časťou sa vraj osobitne vynímal Igor Trotkov, s ktorým sa Steele stretol kedysi na jednej recepcii, a odvtedy si viac-menej „voľne“ vymieňali neveľmi škodlivé informácie. Keď Sovietsky zväz padol na kolená, obaja muži zostali v kontakte.

„Sme priateľmi,“ vraví Steele a Trotkov súhlasne prikyvuje. Obaja chcú napísať knihu, aby sa, ako vravia, podelili s čitateľmi o udalosti, o zvláštnu atmosféru plnú napätia, akú voľakedy, aj keď na rozdielnych stranách barikády, pociťovali. Trotkov bol tiež veľkým špionážnym esom. „Pracoval som pre KGB tridsať rokov v tridsiatich piatich krajinách, ale vo Washingtone sa mi pracovalo najlepšie,“ hovorí.

Nemožno o tom pochybovať. Kým americkí agenti v Moskve museli ako-tak významné informácie doslova dolovať z nepreniknuteľného systému, ruským špiónom v Amerike sa pracovalo neporovnateľne pohodlnejšie. Mnoho ráz vyčítali „zaručene hĺbkové“ správy z hlavných amerických denníkov a týždenníkov a posielali ich zakódovaným spôsobom do moskovskej centrály. Zbožňovali povestné leakage – prenikanie, ako sa nazýva metóda amerických investigatívnych žurnalistov, ktorí sa vďaka neobmedzenej slobode tlače dostávali aj k príliš dôverným informáciám. A samozrejme, potom ich s veľkou reklamou aj zverejňovali.

Trotkov prezrádza, že na špionážnej činnosti dosť zarobil. V čase vrcholiaceho obdobia studenej vojny vraj stačilo, aby Američanom prezradil zopár amerických zradcov a dolárová odmena ho neminula. Strach z toho, že by ho teraz mohli Rusi alebo Američania zatknúť, nemá. „Som už vo výslužbe a po špiónoch na odpočinku sa už nepoľuje.“

Menej peňazí na špionážnu činnosť

Po odhalení dvojitého špióna vo vlastných radoch, ktorý úspešne plných pätnásť rokov pracoval pre Moskvu, bolo iba otázkou času, kedy americká vláda odpovie vyhostením diplomatov podozrivých z inej než diplomatickej činnosti. Prezident Bush junior nemal viac-menej na výber. Rozsah zrady Roberta Hanssena je priveľký. Bývalý agent predstúpi pred sudcu prvého mája a za činnosť pre Moskvu – odovzdanie zhruba šesťtisíc stránok informácií a dvadsťsedem počítačových kaziet, za čo získal takmer pol druha milióna dolárov – môže dostať trest smrti.

Na otázku, prečo šéf Bieleho domu podnikol od čias Ronalda Reagana, ktorý v roku 1986 poslal domov stovku sovietskych diplomatov obvinených zo špionáže, prvý taký vážny krok, americká odborníčka na tajné služby Elaine Shannonová hovorí: „USA museli s Hanssenovými spolupracovníkmi niečo urobiť. Museli verejnosti ukázať, že vedia, kto je za tým všetkým a že takéto veci tolerovať nebudú.“

V priebehu doterajšieho vyšetrovania sa už potvrdilo, že Hanssen má na svedomí aj niečo iné. Nielen odovzdávanie informácií nebývalej hodnoty, ale aj upozornenie ruských tajných služieb na ľudí v Moskve pracujúcich pre Američanov. Rusi tak na základe jeho udania zatkli Borisa Južina, Sergeja Motorina a Valerija Martynova. Navyše, Martynova a Motorina postavili pred popravčiu čatu.

V počte prezradených a popravených agentov slúžiacich Američanom – spolu desať – predčil Hanssena iba Aldrich Ames, ktorý si odpykáva doživotný trest. Elektrické kreslo nedostal iba preto, že súhlasil spolupracovať s americkými vyšetrovacími úradmi. Objavila sa už aj správa o tom, že jeho výpoveď pomohla doviesť FBI na Hanssenovu stopu.

Špecialistka na tajné služby Elaine Shannonová prízvukuje, že Bush vyhostením veľkého počtu ruských diplomatov umožnil aj rozriešenie iného vážneho problému. Tajná služba FBI totiž prežíva finančne nie práve najlepšie obdobie a je možné, že si bude musieť poradiť ešte s nižším finančným rozpočtom než doposiaľ. Tým Bush vlastne uznáva, že pomery sa zmenili, že studená vojna je už minulosťou.

Vylúčením päťdesiatich ruských diplomatov z Washingtonu si americká FBI, ale aj ruská FSB, trochu vydýchnu, pretože obe strany budú mať v teréne menej ľudí. Andrew Meier, ďalší špecialista na svet tajných služieb, však tvrdí, že to môže priniesť aj nežiaduci negatívny efekt. Američania aj Rusi sa teraz ocitajú pred problémom, ako sa dostať na donedávna jestvujúcu úroveň špionážnej činnosti. Problém tkvie v tom, že noví špióni, nech už si obliekajú hoci aj smokingy a v kabátoch ich hrejú diplomatické pasy, budú mať určitý čas ťažkosti s nadväzovaním potrebných nových kontaktov. Lebo studená vojna sa síce skončila, ale iba pre politikov. Čas špiónov sa nekončí.