Vynálezca príšer a netvorov, maliar obrazov s podivuhodnými a zvláštnymi fantáziami, surrealista 15. storočia, heretik. Spájali si ho s alchýmiou, astrológiou aj čarodejníctvom, s opojením drogami a jeho tvorbu so sexuálnou promiskuitou. Reč je o Hieronymusovi Boschovi, od ktorého smrti uplynulo včera 490 rokov.

Tieto tvrdenia treba brať s obrovskou rezervou. Nepríjemné nálepky dostal, pretože jeho maľby vzbudzovali strach a úzkosť. Čudesnými čertami s desivými tvárami sa to len hemžilo, ruky mali ako konáre. Niekedy to boli štrbavci so zakrivenými nosmi, inokedy potvory, ktoré chodili po štyroch a pre každého hriešnika mali pripravený zákerný trest.

Viac vtipní než hroziví, ale aj tak šokujúci. Autori publikácií o maliarovi tvrdia, že „postavy, ktoré vymyslel, boli síce vysoko originálne, stelesňovali však náboženské predstavy, ktoré boli pre kresťanov záväzné celé storočia.

V Boschovom umení vzplanul ešte raz umierajúci stredovek. Bosch nepredstavoval underground svojej doby, bol to nápaditý a geniálny stredný prúd. V tvorbe ho podporovali vážení predstavitelia cirkvi a šľachty. Humanistov a reformátorov Bosch z diaľky obchádzal.

Narodil sa okolo roku 1450 v meste 's-Hertogenbosch neďaleko dnešných belgických hraníc. Nezanechal po sebe korešpondenciu ani denníky. Prvý údaj o ňom pochádza z roku 1474.

Hlavným zdrojom informácií o maliarovi sú účtovnícke knihy bratstva Matky božej, kam jeho rodina patrila. Združovalo mužov a ženy a zamieravalo sa na slávny zázračný obraz Panny Márie.

Tam sa začínala Boschova kariéra - pri objednávkach na oltáre, ktoré dostával jeho otec. V knihách bratstva sa Boschovo meno objavovalo čoraz častejšie.

Skutočné Boschovo meno znelo Jheronimus van Aken, jeho predkovia pravdepodobne pochádzali z Aachenu. Meno Bosch odvodil od mesta, v ktorom žil: 's-Hertogenbosch. O jeho súkromnom živote sa takmer nič nevie. Zachoval sa len jediný údaj: za ženu si vzal o niekoľko rokov staršiu Aleyt Goyaerts van den Meervenne.

Oko si Boscha najlepšie pamätá pre jeho triptych Záhrada pozemských rozkoší preplnený ľudskými neresťami, pohlavným aktom a erotickými symbolmi, jeho tvorba je plná obrazov s biblickými výjavmi, okrem Krista sa nevyhýbal ani zobrazovaniu svätých a pustovníkov.

Na rané diela mala pravdepodobne väčší vplyv než flámski maliari holandská knihomaľba. Najmä preto, že mu nebol cudzí humor, živé gestá, sedliacke tváre a podoba sa nájde aj v kompozícii. Jeho tvorba patrila hriechu a ľudske • neresti. Začalo sa to stolnou doskou so Siedmimi smrteľnými hriechmi a štyrmi poslednými vecami človeka. Postupne si bral na mušku chlípnych a pažravých mníchov, mníšky.

Záľuba v príšerkách - diablikoch sa rozvinula v Poslednom súde. „Im podobné predtým nikto nevidel ani nevymyslel,“ povedal Albrecht Dürer.

Boscha v jeho dobe najviac ocenil konzervatívny katolícky kráľ Filip II. Zhromažďoval jeho diela, dokonca aj Záhradu pozemských rozkoší, kde sa hýri jedna radosť. Zrejme videl, že maliar sa aj v rozdivočených obrazoch snaží vštepovať ľuďom mravné a morálne hodnoty stredoveku. Predstava, že by v Boschových obrazoch boli kacírske podtexty, ako znie jedna z interpretácií jeho diel, je smiešna.

Existuje len jeden obraz považovaný za jeho autoportrét. Zachoval sa len v kópiách a zobrazuje maliara v staršom veku. Aj keď v mnohých zbierkach sa nachádzajú Boschove obrazy, ich autorstvo často nie je stopercentné.

Niekedy ide o napodobeniny, inokedy o kópie. Asi len pri 30 dielach sa o ich pravosti nepochybuje. S výnimkou obrazov z raného obdobia na nich chýba čas vzniku. Bosch a jeho dielo zostávajú záhadou, pri ktorej luštení si zgustnú majstri špekulatívnych interpretácií a zostavovatelia publikácii o sexualite.

Odkaz jeho diela je však jasný - Boh je všemohúci a diablici od výmyslu sveta pokúšajú ľudskú vôľu len vďaka tejto všemohúcnosti.