rcová, ktorej teraz vyšla kniha spomienok: Július Satinský - Fantasia con amore (Kaligram, Bratislava 2006).

Autorka ho spoznala začiatkom šesťdesiatych rokov, keď študovala divadelnú vedu na VŠMU a zážitky s ním prerástli po takom čase akoby do obrovského sna. Nie náhodou označila svoje spomienky v podtitule knihy hudobným termínom fantasia, teda ako improvizovanú skladbu.

Autorkine spomienky sú voľne komponovaným pásmom, ktoré sa skladá jednak z ich vzájom—ných —rozhovorov, v ktorých, pochopiteľne, dominuje on, jednak z jeho siahodlhých monológov, prerušovaných sem-tam jej nesmelými replikami, jednak z jej spomienok na rozličné Satinského pestvá, ba povedzme to priamo, alotriá, ústiace až do absurdity.

Vplietla do nich i svoje tatranské detstvo a viacnárodnú genealógiu vlastného rodu, ktorá výborne zapadala do jeho amatérskych, ale mimoriadne vtip—ných filozofických úvah o pôvode národov, rodov a mien.

Z pamäti sa autorke vynára najprv spomienka na ples v bratislavskej Redute, ktorý pripravovali študenti VŠMU, a jej sa naskytla príležitosť vidieť zblízka a obsluhovať už vtedy chýrnych hercov. Spomienkové príbehy sa začínajú a v nich čoraz väčší priestor zaberá Satinský so svojím nekonečným výmyselníctvom a bezbrehou fantáziou, v ktorej sa reálne fakty miešajú s fikciami.

Človek sa až nevie vynačudovať, aká životná energia prúdila z tohto nutkavého rozprávača (tak ho nazval jeho bývalý spolužiak Pavel Vilikovský), ktorý svojej poslucháčke rád rozprával o smrti, a takrečeno ju privolával, hoci na druhej strane sa priznáva, že prepisoval Shakespeara a vyškrtával z neho „všetky smrti“, lebo chcel hrať jeho diela pred dôchodcami.

Autorka si živo pripomenula, s akou pompou pochovával Satinský svojho psíka Dufku pri kaštieli v Dolnej Krupej. No doslova melodramatický je záver jej knihy, kde ide o smrť Satinského prvej manželky Oľgy Lajdovej, ktorá sa utopila na Panenských ostrovoch a autorkina kamarátka ju ukladala do rakvy. Scéna emocionálne silná až dojímavá, najmä tou poslednou vetou, ktorá údajne odznela z úst nešťastnice večer pred tragédiou.

Pri čítaní tejto knihy som chvíľami zapochyboval o autentickosti textu, veď ani z možných zápiskov nemohla autorka rekonštruovať dialogické pasáže tak presne. To by musela mať zvukový záznam.

Pochybnosti podporuje sama, citujúc slová Zeldy Fitzgeraldovej o vlastnej fantázii alebo obľúbený Satinského výrok, ktorým sa chválil v taliančine: Ak to nie je pravda, tak ste si to dobre vymysleli.

Kniha je však napísaná presvedčivo, prinajmenej satinskovsky, a naozaj con amore. Predstavuje aj výborný doplnok spomienkového zborníka Bledomodrý svet Júliusa Satinského z roku 2004.