Kultúrna ponuka v letnej Bratislave je opät tažká bieda. Aby sa zúfalá nuda trocha zakryla, bol za prvého nositeľa kultúry v meste vyhlásený aj Sting, ktorý o tom vôbec nevedel, a návštevnosť jeho koncertu, zorganizovaného súkromnou firmou, znamená úspech takzvaného Kultúrneho leta. Myšlienka zastrešiť viaceré akcie v metropole pod jednu značku je dobrá, ale zopár pouličných šermiarov, rachotiace mažoretky, country parník, miestne swingové trio či folklórny súbor Technik môže len trúfalec označiť za „množstvo unikátnych kultúrnych podujatí".

Až mi bolo ľúto, že nemám štyri roky, a nie pre mňa je určený program Zvedavé sloníča, ktorý vyzeral najzaujímavejšie, pretože v ňom „malý sloník Toník tak dlho do všetkého strká zvedavý nos, až raz na to doplatí." Keď už spomínam zverinu, zistil som, že aby bolo scén Kultúrneho leta viac, počíta sa medzi ne aj ZOO Bratislava. Niežeby som výbeh kopytníkov alebo pavilón šeliem považoval za nekultúrne miesta, ale predsa len   ťažko si predstaviť, ako sa tam budú „vyhľadávať nové talenty, ale aj pripravovať podujatia, ktoré budú plynulo pokračovať po celý rok." Možno si však čerstvo narodený hrošík libérijský pripravil pre návštevníkov nejaký samotársky tanček.

Obľúbenou ilúziou je v uplynulých rokoch presvedčenie, že biednu situáciu v kultúrnom dianí zlepšilo zaradenie Hradných slávností do spoločného mestského programu, čo vraj predstavuje „najväčšie obohatenie". Lenže divadlo prezentované tam je beznádejne konvenčné, nudné a povrchné, presne ako väčšina štátom podporovanej divadelnej kultúry u nás. Priznám sa, že keby som Shakespeara poznal iba z týchto inscenácií, tak po ňom ako čitateľ a divák už nikdy v živote nesiahnem. Obsadenie hereckých hviezd do hlavných úloh znamená, že naši kritici sa automaticky vzdajú negatívnych hodnotení, aj keby výkony dopadli akokoľvek mizerne. Práve takéto divadlo sa však páči kultúrnym úradníkom, pre ktorých je priemernosť modlou. Od nového ministra kultúry, scenáristu Hazardu, asi najhoršieho filmu v dejinách našej kinematografie, ťažko očakávať iný prístup.

Peňazí na kultúru je dosť, len sú nesprávne rozdeľované. Oficiálne podujatia sa robia bez tvorivej imaginácie a manažérskeho talentu. Organizátor je spokojný, lebo zodpovední mu, presne ako deti Zvedavému sloníčaťu, „pomáhajú, putujú s ním a spievajú, držia mu palce, takže nakoniec všetko dobre dopadne". Minimálne pre tých, ktorí si vďaka tejto situácii dobre žijú zo štátnych peňazí.