Poľská pravica je bezradná, rozložená, ocitla sa v hlbokej defenzíve. V predvečer volieb zachvátila pravičiarov ozajstná panika. Preferencie ľavicovej opozície prekročili 50 percent. V poľskej demokratickej pravici mocnejú hlasy, ktoré príčiny neúspechu nehľadajú mimo vlastných radov, ale snažia sa poctivo poukázať aj na vlastné stereotypy, chyby a omyly.
„Nedokážeme ľuďom vysvetliť, prečo jedni dostávajú sociálnu pomoc, a druhí nie. Baníci a hutníci si vybojovali veľké zvýšenie miezd, ale učiteľom a zdravotným sestrám sme odkázali: poraďte si sami. Takto to ďalej nejde. Ľudia, ktorí pracujú, musia mať pocit, že patria k strednej triede. Pravica musí zmeniť nielen jazyk, ale prezentovať aj nové, reálnejšie videnie, nový prístup k riešeniu spoločenských problémov,“ povedal v rozhovore pre Gazetu Wyborczu poľský ekonóm JERZY OSIATYNSKI, minister financií pravicovej vlády premiérky Suchockej, poslanec poľského parlamentu a podpredseda politickej rady Únie slobody, strany poľských liberálov.
Leszek Balcerowicz, guru poľskej liberálnej pravice, sa stal čelným predstaviteľom Poľskej národnej banky. Aký to malo vplyv na jeho stranu – Úniu slobody?
Uvedomili sme si, že o dôležitých veciach hovoríme nezrozumiteľne, nedokážeme osloviť ľudí. Bránili sme nízky deficit rozpočtu a ďalšie makroekonomické ukazovatele, ako by to boli najdôležitejšie, všeobecne uznávané ciele. A pritom sú to iba prostriedky, ktoré majú zabezpečiť viac pracovných miest, lepšie zárobky a tak ďalej. Nehovorili sme jasne ani o tom, ako uľahčíme nový štart tým, ktorí neuspeli. Nevysvetlili sme ľuďom, že naším cieľom je zlepšenie zdravotníckej starostlivosti, zosilnenie pocitu bezpečnosti, rozvoj spoločenských organizácií, boj s korupciou. Skrátka, že naším cieľom je štát pre občanov. Iba nedávno sme začali hovoriť o sociálnom trhovom hospodárstve.
Prečo odišiel Balcerowicz z Únie slobody?
Mal pocit, že sa jeho koncepcia už vyčerpala. Väčšina členstva jeho rozhodnutie privítala. Už vyše roka sme mali pocit, že hovoríme jazykom, ktorý používajú novinári píšuci do burzových rubrík. Akoby sme sa obracali iba na nich. Lenže pravičiari dokázali kedysi osloviť aj ľudí, pre ktorých je burza čímsi cudzím. Urobili sme kopu užitočných vecí, ale boli sme čoraz menej čitateľní. Ľudia nám prestali rozumieť.
Bez Balcerowicza vám rozumieť budú?
Balcerowicz bol veľmi silná osobnosť. Vo väčšine prípadov vnútil strane svoj jazyk, svoj uhol pohľadu. Jeho odchod nám umožní všeličo zmeniť.
Aké to budú zmeny?
Rozviazal sa nám jazyk. Vzdávame sa suchého, skostnateného jazyka, ktorý bráni záujmy štátu, a začíname hovoriť jazykom občanov. Učiteľom sme dlho hovorili, že trhové hospodárstvo má svoje zákony a vzdelávanie sa im musí prispôsobiť. Zdravotné sestry sme presviedčali, že ich je priveľa, a preto by si mali nájsť inú prácu. Všetkým sme hovorili, že si musia poradiť sami. Asi takto – keď vás bude menej, tí, ktorí ostanú v povolaní, budú zarábať viac. Nedokázali sme im vysvetliť, prečo je jedna skupina zvýhodnená, a druhá nie. Baníci a hutníci si dokázali vybojovať veľké sociálne podpory, ale iní zamestnanci nemali nič. Navyše, toto nadraďovanie štátneho záujmu nad záujmy rozličných profesijných skupín bolo veľmi selektívne. Toto všetko by sme chceli zmeniť. Všetkým, čo pracujú za mzdu, musíme dať pocit, že patria k strednej triede.
Ale odkiaľ vziať na to peniaze?
Pre všetkých nemáme, a ani nebudeme mať, a určite nedostanú všetci rovnako. Selekcia bude bolestná. Vyššia podpora znamená vyššie dane. Vyššie dane však podkopú konkurencieschopnosť podnikov, spomalí sa rast zamestnanosti a miezd. A potom by sme nemali peniaze ani na investície, ani na infraštruktúru, políciu, súdy, školy či vedu. Podľa medzinárodných štatistík patrí Poľsko k tým krajinám, ktoré vydávajú najviac peňazí na podporu vidieka, dedín. Tie sa však do posledného groša rozplynú na dôchodky. Na rozvoj roľníctva neostáva nič.
Na svoje reformy teda nebudete mať viac peňazí.
Prax, že najviac zo štátneho rozpočtu dostávajú nátlakové skupiny, sa musí raz skončiť. Chceme, aby sa zvýšili výdavky na vzdelanie a vedu. Je už najvyšší čas. Vede i školskému systému už dávno chýbajú peniaze, ktorými držíme nad vodou chronicky stratové podniky. Vieme, že s rozpočtom nemožno robiť veľké kúzla, mantinely sú úzke. Musíme však ľudí presvedčiť, že to, čo sme už presadili, začne onedlho prinášať ovocie.
Preferencie Únie slobody kolíšu okolo hranice päť percent. Dostanete sa bez Balcerowicza do parlamentu?
Voliči potrebujú istý čas, aby postrehli a zhodnotili zmeny. Hovoríme s nimi iným jazykom. Keď sa zorientujú, vrátia sa k nám.
Zdá sa, že sa príliš spoliehate na sociotechniku. Akoby bol príčinou vašich doterajších neúspechov najmä nepatričný jazyk.
V podtexte slova sociotechnika je cynizmus. Nechceme ľudí manipulovať, ale zvýšiť ich pocit, že sa na tejto ťažkej voľbe podieľajú. Keď som vo vláde Suchockej pripravoval – spolu s Koroňom – Zákon o podniku, nechceli sme si robotníkov kúpiť, ale vtiahnuť ich do rozhodovacieho procesu.
Ľudí podchvíľou ktosi vťahuje do rozhodovacieho procesu. Postkomunisti, postodborári, postpravičiari. Ale iba na papieri.
Pokiaľ ide o odbory, bez ich podpory sa nezaobídeme. Ibaže, odbory dnes viac chránia záujmy tých, čo majú prácu, ako tých, čo sú nezamestnaní. Vedenie odborov však často pred tlakom členov cúvne. Tí však nie sú nezamestnaní. Navyše, poľské odbory sú oveľa silnejšie ako organizácie zamestnávateľov. V takej situácii sa zapojenie odborov do rozhodovacieho procesu môže skončiť podviazaním rozvojových možností.
Únia slobody sľubovala, že hospodársky rast pocíti každý vo svojej peňaženke…
… ale neupozornili sme ich, že z tohto sľubu automaticky nevyplýva, že z hospodárskeho vzrastu bude mať osoh každý. Bude lepšie aj tým, ktorých podniky skrachujú? Väčšina stratových podnikov však skrachovať musí. Kto však okrem Kuroňa dokázal ľuďom vysvetliť priamo na mieste, prečo je bankrot podniku nevyhnutný? Kto im povedal, čo majú robiť, keď stratia prácu, a ako im štát pomôže?
Čo by mal teda štát v takom prípade urobiť?
Možností je viac. Zreformovať odborné školy tak, aby sa ich absolventi nemuseli báť nezamestnanosti, aby sa dokázali pružne prispôsobiť. Zvýšiť možnosti migrácie pracovnej sily. Lokálne vlády môžu v tejto veci urobiť rovnako veľa ako štát.
Nezamestnanosť však stúpla na 15 percent.
Hovorí sa, že keď sa bohatí budú obohacovať, bude práce dosť. Môže sa tak stať, ale nemusí. Bohatí nemusia investovať doma, vytvárať pracovné miesta. Naši podnikatelia si však radšej kúpia zahraničné auto a dovolenkujú na Seychelských ostrovoch. Naša spotreba síce narastá a vytvára tak nové pracovné miesta – ibaže v Európskej únii. Ale v EÚ sa momentálne presadzuje ďalšie odročenie zamestnávania Poliakov. Termín, ktorý nám navrhujú, sa posúva veľa rokov za dátum nášho pravdepodobného prijatia za členský štát únie!
Prečo chce potom Únia slobody znížiť dane? Vari preto, aby prilákala investorov?
Takáto návnada na investorov smrdí korupciou. Sú však krajiny, kde sa takýto recept osvedčil.
Írsko?
Hej, Írsko je krajina, ktorá nám môže byť príkladom.
Existuje však krajina, ktorá dokázala znížiť nezamestnanosť iba vďaka tomu, že znížila dane, aby prilákala investorov?
Neviem o takej.
Nedávno boli zverejnené údaje, podľa ktorých sa v Poľsku v rokoch 1993 až 1999 zvýšil hrubý národný produkt o 45 percent, ale počet nezamestnaných iba o 4,5 percenta.
To nie je celkom tak. Nezamestnanosť sa dnes vypočítava: po prvé – z demografických údajov, po druhé – z poklesu dynamiky hospodárskeho rastu, po tretie – z reštrukturalizácie. Reštrukturalizácia baníctva vyvoláva značný pokles zamestnanosti. To sa týka aj hutníctva a ďalších odvetví spracovateľského priemyslu. Samotný fakt, že „skrytá nezamestnanosť“ dnes vychádza z úkrytu, že treba nahradiť miesta, ktoré sa stratili niekde inde, znamená, že údaj 4,5 percenta je relatívny. Inými slovami, vytvorilo sa oveľa viac pracovných miest než udávajú štatistiky.
V niektorých oblastiach dosahuje nezamestnanosť 25 až 30 percent.
Odpovedať by som mohol iba na základe dôkladnej analýzy. Napríklad: koľko nezamestnaných tvoria ľudia zbankrotovaných štátnych podnikov, koľkí sú vo veku, v ktorom je rekvalifikácia ťažká, aké sú lokálne možnosti? A tak ďalej.
Nezamestnanosť v týchto regiónoch existuje už desať rokov. Posledné štátne podniky sa tam zlikvidovali ešte za ľavicovej vlá- dy.
Príprava programov prestavby hospodárstva je predovšetkým úlohou regionálnych vlád. Samozrejme, štát musí pri tvorbe infraštruktúry napomáhajúcej podnikanie pomáhať. Štát by mal poskytovať dočasné úverové a daňové privilégiá. Rozhodujúca je však dynamika hospodárstva. Na jednej strane treba za každú cenu znížiť náklady práce a upraviť kódex práce. O toto bojujeme už od začiatku, ale bez väčších výsledkov. Na druhej strane podnikateľov znechucujú neustále sa meniace predpisy, trápia ich najrozličnejšie kontroly a inšpekcie, gniavi ich byrokratický šimeľ. Všetci o tom už celé roky hovoríme, ale nič sa nemení. Donedávna sa 60 percent sťažností adresovaných hovorcovi občianskych práv týkalo finančného aparátu. Zvažujeme možnosť ustanoviť hovorcu práv podnikateľov, ktorý by sa týmito sťažnosťami zaoberal. Ide najmä o prideľovanie koncesií, korupciu a rozličné komplikovanie podnikateľských činností. Ľudia na trhu práce by si však mali uvedomiť, že si musia pomôcť aj sami: hľadať prácu aj ďaleko od domova, aj za nevýhodnejších podmienok a usmerňovať vzdelávanie svojich detí tak, aby nemali problém s hľadaním práce. Treba vypracovať program činností ústredných a regionálnych úradov, ktorého stratégiou nebudú sociálne výdavky, ale aktívne formy boja s nezamestnanosťou a pružné podnecovanie súkromných podnikov. Chceme presadiť „Pakt o zamestnanosti“ a zabezpečiť jeho všeobecnú podporu v parlamente tak, ako to bolo v prípade integrácie s Európskou úniou.
Pracujete v Inštitúte dejín vedy Poľskej akadémie vied. Sú vaši kolegovia spokojní?
Sú nespokojní, ale nielen kvôli mzdám. Ich pracoviská nemajú peniaze na objednávanie vedeckých časopisov, na zariadenie laboratórií, na preparáty. Ak sa niekomu podarí uchytiť sa v nejakom medzinárodnom výskumnom programe, jeho vedecká práca ochabne. Najviac frustrovaní sú však z toho, že nemajú vplyv na rozhodovanie štátu ani v tých prípadoch, ktoré sa ich týkajú.
Sociológovia poľskej pravici vyčítajú, že sa zameriava skôr na burzového makléra ako na učiteľa, ale Poľsko je chudobná krajina. Ak chcete získať väčšiu podporu, musíte osloviť túto väčšinu.
To je pravda. Bez podpory nemožno robiť reformy. Chýba nám však aj vízia. Štátna idea. Minister zahraničia Bronislaw Geremek použil nedávno takúto metaforu: najlepšie by bolo, keby všetci už vedeli plávať. Lenže pri bazéne musí dohliadať aj záchranná služba. Plavčíci musia topiacim sa pomôcť. (Táto služba je v cene lístka na plaváreň.)
Dnes každý Poliak, keď počuje slovo reforma, odisťuje revolver.
Ľudia majú reforiem po krk. Lenže, keď sa ich spýtate, či zdravotná starostlivosť má byť taká aká je, každý vám odpovie – nie! To isté platí o šanci na vzdelanie, o bezpečnosti, uplatňovaní spravodlivosti, korupcii úradníkov a politikov, o daniach. Ľudia vôbec nelipnú na tom, čo je, chcú však zmeny k lepšiemu. Lenže taká reforma školstva sa nemôže týkať iba vysokých a nadstavbových škôl. Navyše, musí to byť permanentná reforma, lebo svet sa čoraz rýchlejšie mení. Ak však ľudia vyťahujú pištole proti neschopným reformátorom, tak dobre.
Hovoríte: Dva roky sme boli v koalícii, ale reformy sa nám nepodarili. Reformovať však chceme aj naďalej.
Za tie roky sme v koalícii urobili oveľa viac, než sme dokázali predať. Aj vinou nezrozumiteľného jazyka. Chceli sme zlepšiť podmienky rodinných lekárov. Chceli sme zvýšiť platy lekárov, zracionalizovať hospodárenie s liekmi. To sa nám nepodarilo. Bola na vine reforma, alebo spôsob, akým sa začala uplatňovať? Dôležitejšie je to druhé, ale ani to všetko nevysvetľuje. Úspechom bol presun škôl samosprávam, lebo tie sa o ne dokážu postarať lepšie ako štát. Úspechom bol aj vznik neverejných škôl.
Aká strana je Únia slobody? Liberálna? Sociálnodemokratická?
V hospodárskych otázkach sme liberáli, čo sa týka svetonázoru sme trochu konzervatívni. Nechceme však byť ultraliberálmi, rétorika ktorých zahmlieva skutočnosť.
GAZETA WYBORCZA
