Nie každý obyvateľ Slovenska dodnes vie, že skratka ASR už dávno neznamená Armáda Slovenskej republiky. Dnes strážia, bránia a chránia našu územnú celistvosť, suverenitu a slobodu OS SR (Ozbrojené sily Slovenskej republiky ). Slúžil som síce v obidvoch, ale každá mi dala (vzala) niečo iné.

Po úspešnom ukončení štúdií na SPŠ strojníckej som sa dobrovoľne rozhodol vstúpiť do "ASR" (asi to bolo preto, že v tom čase zúrila vojna v Juhoslávii a "svet" sa k tomu veľmi nemal). Skutočne som si povedal, že práve tu môžem byť užitočný JA. A tak som si začal plniť sen a vyštudoval som Vojenskú akadémiu v Liptovskom Mikuláši.

Za svoje obdobie pôsobenia som videl, ako sa ASR menila na OS SR a hlavne ako sa menili ľudia. Vari najkrajším životným úsekom bola služba v ženijnom prápore v Michalovciach, kde sa stretli ľudia, ktorí chceli. Z ničoho sa vybudovalo niečo a cítil som, že sa mi sen napĺňa. Stali sme sa potrebnými. Pomáhali sme pri záplavách, pri strážení hraníc a naši príslušníci slúžili v mierových misiách v Iraku, Afganistane, Eritrei a robili dobré meno nášmu Slovensku. Moji nadriadení, ale aj podriadení, ma naučili spôsobu práce, aký som už nikdy potom nevidel.

V rámci reorganizácie sa náš prápor však zrušil. Prečo? Dodnes to neviem a nevie to asi nikto. A tak som bol premiestnený na Veliteľstvo Pozemných síl do Trenčína. Tu sa moje poslanie skončilo. To, s čím som sa stretol, zmenilo môj pohľad na prácu. Prístup ľudí k práci mi nadvihoval všetky vnútornosti. Všetko, s čím som sa stretol, bola arogancia najhrubšieho zrna, bezočivosť, nezáujem riešiť problémy, posúvanie vecí druhým alebo do nižších zásuviek, hľadanie iba svojich záujmov.

Rozhodol som sa odísť. Môj odchod však trval 5 mesiacov a bolo to peklo. Len správa, ktorú som o ňom podal na Inšpekciu ministra obrany na prešetrenie, mala 4 listy a asi 12 príloh. Porušovanie všetkého, čo sa len dalo, kladenie prekážok všade kde sa len dalo, úmyselné naťahovanie, nezáujem riešiť veci, neodborný a hlavne neprofesionálny prístup v čase profesionalizácie OS SR, bolo nad moje sily. Nikdy dovtedy som nezažil, aby sa generál na mňa vyvršoval, a to s patričnou výškou hlasu a vyhrážal sa mi trestným stíhaním za to, že chcem tento "bordel" opustiť. Pochopil som. Čím vyššie, tým viac špiny. To sú tí nedotknuteľní, tí, ktorí zabudli že nedostali moc preto, aby ju zneužívali, ale aby sa snažili zjednodušiť, uľahčiť a pomôcť žiť a pracovať ľuďom tam dolu. Tí, ktorí zabudli, odkiaľ prišli.

Dnes som však úspešne vonku, na "slobode" a všetko sa mi to zdá ako zlý sen, aj keď sa to všetko odohrávalo pred rokom. Nebolo by ničoho a nikoho čo by ma zastavilo. Pravdu povediac, nebolo mi jedno že som musel vyzliecť uniformu a týmto spôsobom "hodiť za hlavu" sen o svojom poslaní.

(Venujem všetkým tým, ktorí nemajú tú možnosť odísť a predsa by chceli. Všetkým tým, ktorí to musia všetko trpieť, aby mohli dostať výplatu a nakŕmiť tak svoje rodiny, lebo nemajú inú možnosť. A hlavne všetkým tým, ktorí by porozprávali oveľa viac, ale nemôžu.)

Autor: Peter Mirilovič