Roman Polák režíroval v Amerike, vo Francúzsku, v Prahe, dodnes sa spomína jeho martinská éra pred „nežnou“. Po revolúcii bol na voľnej nohe a pracoval v divadlách po celom Československu, vrátane Slovenského národného divadla v Bratislave a Národního divadla v Prahe. Potom, až do minulej sezóny, zakotvil na päť rokov ako interný režisér v Astorke. Inscenácie, ktoré vtedy vznikli, boli mnohonásobne oceňované vo všetkých kategóriách divadelných ocenení sezóny – Dosky – a dva razy získali cenu ako najlepšia slovenská divadelná inscenácia.

Popri všetkých úspechoch bol však Roman Polák zároveň tak trochu slovenským divadelným „divným Jankom“. Búrlivákom a provokatérom, ktorý polemizoval s morálkou a pokrytectvom nielen témami, ale aj vlastnou nevrlosťou, ktorá sa najmä pred premiérami menila až na hystériu. Pamätám si, ako po troch minútach opustil tlačovku v SND, lebo dostatočne rýchlo nepadla prvá otázka. Pred martinskou premiérou Don(a) Juan(a), ktorú mal minulý týždeň v Martine, bol však neobvykle pokojný, ústretový, dokonca, akoby mu na prítomnosti médií v hľadisku záležalo. Ako to? Vraj je to tým, že sa trošku zmenil svet. „V centre záujmu sú dnes politické hry rôznych pseudopolitikov a ich menzesové problémy. Umenie, ktoré by malo byť odrazom toho, ako doba uvažuje a kam dospela, je na periférii, málokoho zaujíma. Deti vymenujú dvadsať – tridsať mien amerických hercov, ale slovenského nepoznajú temer žiadneho. V takomto čase je dosť zložité hrať sa na človeka, ktorý robí umenie a odháňa publicitu.“

Môj svet je vidiek?

Bolo trochu prekvapením, keď sa na začiatku sezóny roznieslo, že Roman Polák dostal z finančných dôvodov z Astorky výpoveď a prijal post umeleckého šéfa v Štátnom divadle Košice. Lebo, čo si budeme nahovárať, Košice, čo sa súčasnej úrovne divadla týka, nie sú Chicago, Paríž, Praha ani Bratislava. Nemyslí si, že tí, čo vnímajú Bratislavu ako pupok Slovenska, budú chápať jeho presun do „vidieckych divadiel“ ako prehru?

„Ja myslím, že je to v poriadku. Z Bratislavy som odišiel čiastočne aj z osobných dôvodov, ale nie z donútenia.Tým, že divadlo sa dostalo na perifériu záujmu, akoby sa stratil svoj zmysel, a ani v hlavnom meste sa nedialo nič zmysluplného. Nie sú divadlá, ktoré by sa snažili niekam ísť, mali program, názor na súčasnosť. Vďaka kríze odišla dôvera vo vlastné sily, dramaturgia sa prispôsobuje televíznej zábave, divák má možnosť vybrať si z komických či muzikálových kusov, ale inscenácií, ktoré sa snažia niečo riešiť, je málo. Nemal som pocit, že by som odchodom z Bratislavy o čosi prišiel. Išiel som do Košíc, lebo tam mám priestor hľadať témy, pri ktorých je šanca zaujať diváka i duchovne. Na jednej strane ho zabaviť, ale na druhej sa pokúsiť vrátiť k podstate divadla. A tou je vyjadrovať sa o stave spoločnosti a stave ľudských vzťahov.“

Čo s divadlom v Klondyku?

Roman Polák sa vždy usiloval o tvorbu, ktorá vypovedala o vzťahoch, aj o spoločnosti. V Astorke jedna po druhej vznikli štyri inscenácie ruskej klasiky, odrážajúce, čo sa dialo na Slovensku. V Ujovi Váňovi hral o viere v silnú osobnosť, z ktorej sa vykľul slaboch. Za Hudeca, čase hereckého štrajku mal premiéru Ostrovského Les, kde herecká „šmíra“ mala v sebe viacej opravdivosti než ľudia z „lepšej“ spoločnosti. Gorkého Meštiaci riešili konflikt otcov – zbohatlíkov, ktorí si nevedeli dať rady so vzdelanými deťmi, a vo Vražde sekerou podľa Dostojevského ukazoval spoločnosť, ktorá dospela tak ďaleko, že sa filozoficky snaží odôvodniť vraždu ako nevyhnutný prostriedok na zabezpečenie človeka.

„Toto všetko sú veci, ktoré sa dejú, o ktorých sa píše v novinách. Stali sa súčasťou reálneho života, ktorý nás prekvapil a šokoval. Pred revolúciou sme mali pocit, zbavíme sa komunistov, bude sloboda, demokracia, raj. Dobrí budú na dobrých miestach, nakrivená spoločnosť sa vyrovná. Ale realita desiatich rokov ukázala, že po socializme prišla doba zlatej horúčky. Zo Slovenska je Klondyke, kde dobrodruhovia prichádzajú hľadať zlato, vraždia sa navzájom a každý len ryžuje. Hlavne ten, kto ryžoval aj v minulosti. V takomto období robiť divadlo je zložité, pretože reálny život je zaujímavejší, vzrušujúcejší. Divadlo je pre doby pokojné, pre meštiacke publikum, ktoré má základné životné potreby uspokojené a chodí sa do divadla nechávať vzrušiť či šokovať.“

Návrat – nenávrat

Hoci v martinskom Divadle SNP pracoval režisér naposledy pred piatimi rokmi a interný režisérsky post vymenil za voľnú nohu ešte v deväťdesiatom roku, nepovažuje Don(a) Juan(a) za návrat.

„V porevolučnom období som sa vrhol na voľnú nohu, lebo som veril, že človek, ktorý má určité skúsenosti, sa dokáže zorientovať a uživiť. Hoci som vtedy veľa režíroval po divadlách v Československu i v cudzine, vždy som sa vracal aj do Martina. Robil som tu tri veci. Dve hry Karola Horáka – Divný Janko a Príď kráľovstvo tvoje… – boli o živote Janka Kráľa a Ľudovíta Štúra. Bolo to v období mečiarizmu, keď sa strašne veľa hovorilo o národe a ja som mal pocit, že Horákove hry majú význam, pretože nehovoria o preskakovaní vatier, ale o problémoch intelektuálov 19. storočia a ich presahu do 20. storočia. „Demokrati“ však boli zaskočení, prečo takáto národná tematika, a národniarom sa nepáčilo, že im ich národnú tematiku niekto ukradol a vysvetľuje ju iným spôsobom. Takže som v tom období neulahodil nikomu, ale práve v tom bol zmysel inscenácií. Coriolanus zase rozpráva o moci, ľude, voľbách, a ja som ho inscenoval v čase, keď aj na Slovensku bolo po voľbách a vyhral Mečiar. Všetky inscenácie, ktoré som robil v Martine, mali silný politický a spoločenský náboj. Potom bez toho, žeby som ju vopred plánoval, vznikla tetralógia v Astorke, no dnes, keď je už po nej, nemám pocit, že by som nejako konkrétne a silno zasiahol do skutočnej reality. Keď som s Astorkou ukončil spoluprácu, rozmýšľal som, čo ďalej. Chcel som ale rozvíjať to, čomu ma Astorka naučila – divadlu založenému na dobrom herectve.“

Don Juan v sukni

Dona Juana ponúkli Martinčania Romanovi Polákovi v čase, keď v pražskom Činohernom klube pripravoval s Emíliou Vášáryovou, Petrom Nárožným a Bárou Hrzánovou Návrat do púšte a mal za sebou premiéru Kamenného hosťa (Puškinova obdoba juanovskej témy) v Paríži.

„Chvíľu som váhal, nemyslel som si, že by mi v období, v ktorom sa nachádzam, mohla juanovská téma ešte niečo povedať, mal som pocit, že sériu erotických inscenácií, ktoré som robieval na prelome 80. a 90. rokov, mám už za sebou. Premýšľal som nad koncepciou, aby to malo zmysel pre mňa ako tvorcu a, dúfam, aj pre diváka. Kedysi som videl Dona Juana v pražskom Divadle Na zábradlí v réžii Jana Grossmana. Juana hral Bartoška, ktorého vtedy všetky ženy milovali, lebo hral v Sanitke. V inscenácii bol Don Juan za filozofa a ja som z nej mal zrazu pocit – aj keď to zrejme zámerom inscenátorov nebolo – že zneužívať ženské pohlavie je vlastne svätou vecou. Vedel som, že v martinskom divadle sú možno aj piati herci, ktorí by Juana mohli hrať, ale stále by to bolo iba o chlapovi, ktorý balí ženy. Koho to už zaujíma, veď v dnešnom svete je to celkom normálne – baliť a pomilovať. Myslel som aj na to, že Juana bude hrať žena tváriaca sa, že je chlap, a potom odhalíme, že je to žena. No tiež sa mi zdalo, že stieranie pohlaví nemá koho osloviť, možno zopár intelektuálov vo veľkých európskych mestách. A potom mi napadlo, nech to celé hrá žena. Prevrátim svet, chlapi sú nechlapskí, plačú a vzdychajú, a ženy sú vedúce, ktoré balia chlapov, rozhodujú, bijú sa, majú v sebe pocit cti, pomsty. Chcel som im dať všetky mužské vlastnosti a aj ich varovať, aby neopakovali to isté, čo robia muži už stáročia. Lebo to nie je o ničom, iba o nezmysloch a agresivite, ktorá nemá žiaden význam. Dôležité bolo i to, že v martinskom súbore som našiel výbornú herečku Janu Oľhovú, ktorá má schopnosť meniť polohy – byť škaredá, krásna, milá, drsná. V úvode zvládne freudovský erotizmus, dokáže odohrať uvoľnený vidiecky humorný výstup a dospieť do ľudskej apokalypsy, po ktorej Dona Juana účtuje so životom.“

Päťnásobná mama Dona Juana

„Keď sa po divadle začali šíriť reči, že sa bude inscenovať Don Juan, hádali sme, kto ho asi bude hrať. Že to budem ja, to som teda nečakala. Keď sa obsadenie vyvesilo na nástenke, v prvom momente mi to bolo skôr nepríjemné, pomyslela som si, teraz už na mňa budú nahnevaní aj muži,“ spomína s úsmevom Jana Oľhová na prvé zbližovanie sa s Donom Juanom.

Hoci Dona Juana považuje za vynikajúcu hru a veľkú hereckú príležitosť, priznáva, že smilník a bohorúhač Juan jej bol v mnohom proti srsti. „V texte narážam na veci, ktoré sú proti môjmu zmýšľaniu, najmä čo sa týka viery. Ale som herečka, musela som sa zmieriť. Keď som hrala Báthoryčku, mala som podobný problém, možno mi práve ona pomohla, aby som si ľahšie našla cestu k Juane. Ale sú aj veci, s ktorými súhlasím. Podľa mňa ženy sú veľmi silné, sú stredobodom sveta, lenže nikdy nebudú docenené, nedovolí sa im, aby vzali svet do rúk, hoci v mnohých úlohách by vedeli nahradiť mužov. Myslím si to, hoci nie som feministka a nemám rada ženy, ktoré sa tvária, aké sú emancipované. Z toho mám skôr hrôzu.“

V súkromí je Jana Oľhová mamou piatich detí. Hoci každú chvíľu musela na materskú, roky si neochvejne drží pozíciu ženského hereckého lídra martinského divadla. „Nikdy som nevedela zostať dlho doma. Nie preto, že by som sa bála straty pozície v divadle, že už nechytím vlak, ale domáci stereotyp ma ubíjal. Cítila som, ako mi berie energiu, stávala som sa nervóznou, zatiaľ čo keď som prichádzala domov z divadla, bola som spokojná, a to deti cítia. Nie je riešením ubitá mama, ktorá je síce s deťmi od rána do večera, no cíti sa zbytočná.“ Nemyslí si ani, že by deti boli brzdou, reťazou, ktorá ju prikovala výhradne k martinským doskám. „Nemohla som možno vyletieť, no to tiež býva niekedy nebezpečné. Deti mi pomohli, aby som zostala normálna, ukázali mi, čo je správne. A aj keď mám niekedy možno depresie, práve s nimi ich strácam.“

BARBORA DVOŘÁKOVÁ
FOTO SME – PAVOL MAJER