Mal za sebou tri zbierky poézie. Ľudia si však všimli až jeho knihy Démon svätosti a Vzbura anjelov. Teda romány. Ktoré sa na slovenské pomery naozaj dobre predávali. I preto PETER BILÝ svojich čitateľov zaskočil aktuálnym návratom k básňam v knihe Posledná siesta milencov. Aj keď SME prezradil, že na novom románe sa už pracuje.
Napokon, priznáva, že obchodný úspech kníh ho zaskočil. "Bolo to šťastie, ale zase nevravím, že mi to je jedno. Naopak, lichotí mi to," vraví Bilý. "Poézia je však menšinová záležitosť, čitatelia sú dnes vzácnejší než básnici. Takže áno, možno to naozaj je marketingová samovražda."
Všeobecne sa vie, že istý čas žil v kláštore. Študoval v Taliansku, dnes žije v Španielsku. Poskytuje mu to výhodu, na slovenskú literatúru sa môže pozerať akoby zvonku. A porovnávať ju s inými európskymi literatúrami.
"Ja si myslím, že poézia sa nemá za čo hanbiť. Len je ešte hlbšie ukotvená v jazyku než próza." Pre literatúru však, bohužiaľ, žijeme v televíznom období. A toto už nie je špecifikom len našej spoločnosti. Podobné je to aj inde.
"Tvorivosť a predstavivosť je zatláčaná. Vynález rozhlasu bol pre poéziu prínosom." Myslí si, že kedysi, keď niekam prišiel taký Smrek či Krasko, bola to kultúrna udalosť. Dnes je takou príchod televíznych moderátoriek. "To televízne blik blik spôsobuje, že čitatelia musia zákonite umierať. V Španielsku je to však také isté."
Do istej miery si za to literatúra môže sama, lebo dokonca ani sami spisovatelia nejako výrazne nečítajú. "Vraj si nechcú kaziť štýl. Tak to považujem za choré a infantilné. Keď je niekto osobnosť, tak ho predsa ovplyvní iba to dobré." Tvrdí, že on si čosi odniesol aj od autorov, ktorých veľmi rád nemá.
Čosi si však môžeme odniesť aj zo zahraničnej literatúry. "Rozväzuje to človeku ruky, dá to slobodu. Netreba písať, čo práve letí a z čoho kritici padajú na zadok." Vraví, že každé obdobie má schematizmus, čosi, čo presadzujú rôzni "iniciatívni blbci". "Najskôr niekto schytá pár faciek a potom o desať rokov tí istí, čo ho fackovali, vravia, že písať sa smie iba takto." Aj preto za dôležité považuje byť autentický. "Trúfam si na to, čo mám okolo seba. Nedovolil by som si písať román z devätnásteho storočia." Radšej si prečíta niečo, čo napísal autor, ktorý vtedy naozaj žil.
Súčasnú módu návratov do minulosti príliš neuznáva. "Keď chcem vedieť, aké boli 50. či 60. roky, tak si prečítam Tatarku. Neverím, že niekto môže napísať dobrú knihu o čomsi, čo nezažil."
