Tak, ako to býva v pesničke, aj tento príbeh je vyrozprávaný na hudbe. A tak ako ona, aj on je rovnako intenzívny. Emócie, čo sa ľahko zmestia do troch minút, prežije hlavný hrdina za tri dni.
Ziggy, tridsiatnik, ešte nevie, ako bude vyzerať jeho život. Kde, s kým a ako skončí, o to práve denne zápasí. Snaží sa presadiť ako hudobný producent, len keby mal na to peniaze.
Všetky sú nečisté, aj tie, čo dostane, aj tie, čo dlhuje. Stovky neúspešných pokusov spôsobili, že je emocionálne veľmi krehký.
Spôsob, akým režisér David Lanzmann rozvíja tento príbeh, nadväzuje na francúzsku novú vlnu. Na obdobie, keď sa viac experimentovalo a menej kalkulovalo, oslobodzovalo od štú?diovej výroby.
V jeho scénach zostávajú živé ruchy z ulice a nie je v nich skoro žiadne umelé osvetlenie. Uvoľneným rozprávaním, atmosférou a jemným dotykom s roadmovie pripomína Doo Wop prelomový film Jeana-Luca Godarda Na konci s dychom.
Súčasťou príbehu je hudobná skupina, takže Lanzmann si môže dovoliť strihnúť do filmu celú jednu jej skladbu. Pesničkami stále podporuje aj nálady Ziggyho - či kráča, uteká, vlečie sa, či sa vozí v aute, alebo len zasnene hľadí na prsteň vo výklade.
Mohlo by to vyzerať lacno a vzbudzovať podozrenie, že príbehu neverí, a tak hluché miesta vyrovnáva silnou hudbou. Nie je to pravda. Lanzmann hudbu nepotrebuje, iba ju chce.
Všednosti sa nebojí. Niekoľko scén postavil len na konverzá?ciách a necháva ich také dlhé, ako bývajú v reálnom živote. Nijako ich nečistí, nevyhadzuje z nich nezaujímavé slová a menej dramatické časti. Že sú v niektorých dialógoch trápne minúty neistoty? Neprekáža, veď sme ich všetci nekonečne veľakrát zažili.
Tie ťažkopádne slová realizmus alebo autentickosť v sebe nenesú význam nudy. Kým prejdú tri celé dni, môžu znamenať aj bezhlavé zaľúbenie, dezilúziu v láske, zúfalý útek pred výpalníkmi alebo hádku s majiteľom podniku po vydarenom koncerte.
To všetko môže byť vtipné a dojemné zároveň. Alebo užitočné a vhodné na to, aby sa vystihlo rozpoloženie, v akom Ziggy (hlavná postava na plátne a ktovie, možno aj každá druhá vedľajšia v kinosále) je.
To, čo je hodné filmového príbehu, je práve v jeho neistote. Nielen v ňom samom, ale aj v tom, ako sa javí navonok. Mohla by to byť len skrachovaná existencia, čo túži po sláve vo varieté a nedokázala odhadnúť svoje schopnosti. Mohlo by to byť večné dieťa, ktoré stále očaruje svet idolov (Ziggy je schopný vyčkávať pred hotelom režiséra Coppolu). Lenže rovnako dobre to môže byť aj schopný muzikant (kapela Špinavé ponožky, ktorú produkuje, je dobrá. Mimochodom, naozaj existuje a hrá v nej aj Lanzmann), ibaže nemá šťastie, pre väčší biznis je pridobrý a naivný.
To váhanie vyplýva aj z toho, že Ziggy sa stále pohybuje na rozhraní denného snívania a reality. Raz sa objaví niečo, čo ho priblíži k tomu prvému, vzápätí ho iné vráti k druhému.
Osciluje medzi tým, čo môže a tým, čo nemôže ovládať. Zdá sa, že rytmus jeho dní závisí od toho, aké tempo chôdze nahodí. A tempo, to môže mať len také, na aké má dôvod.
Je to možno smutné, ale v kine to má kúzlo.
