Je pochopiteľné, že jej už druhý raz podľahol aj úspešný prekladateľ Marián Andričík, niekoľkokrát ocenený za preklady z angličtiny.
Andričík sa venuje najmä textom básnickým, ako teoretik prekladu (K poetike umeleckého prekladu, 2004) neobišiel ani prózu a texty dramatické. V minulosti sa už pustil aj do detektívky - v roku 1997 to bola Doylova Štúdia v šarlátovom.
Vo svojej teoretickej knihe sa vyjadril, že preklad považuje za špecifickú formu komunikácie, ktorá plní aj estetickú funkciu. Vraví, že prekladateľ, na rozdiel od bežného čitateľa, vstupuje aj do druhotnej literárnej komunikácie.
V nej je interpretácia pôvodného diela len súčasťou celkového procesu prekladu a východiskom na formulovanie prekladateľskej koncepcie.
Andričík ako filológ a autor slovníkov sa dokáže s textom popasovať, vie sa ponoriť do jeho najhlbších vrstiev, aby čitateľovi sprostredkoval z významovej mnohoznačnosti pôvodiny to, čo ho s ňou najadekvátnejšie zoznámi, hoci "i ten najgeniálnejší prekladateľ vie, že nikdy nedosiahne totožnosť s originálom".
Ako zvládol prekladateľ Andričík text anglického originálu Arthura Doyla Podpis štyroch (The sign of four) sa môže čitateľ ovládajúci angličtinu presvedčiť okamžite, pretože kniha vyšla dvojjazyčne - každú ľavú (anglickú) stranu kopíruje pravá (slovenská).
Kniha má tak trojaký úžitok: na svoje si prídu milovníci napätia a detektívnych príbehov, ďalej tí, ktorí chcú porovnávať preklad s originálom, prípadne sa zdokonaľovať v angličtine, no najmä čitatelia, ktorí popri príbehu sledujú aj ladnosť štýlu a jazyka.
A o Andričíkovom texte sa to dá tvrdiť.
Autor: GABRIELA RAKÚSOVÁ (Autorka je literárna kritička)
