Niekoľko dní predtým sa cítila lepšie, párkrát dokonca obedovala s nami pri stole, v stredu a ešte aj vo štvrtok si pýtala ponožky na štopkanie, priniesli sme jej hneď niekoľko párov, pustila sa do práce, sama si vyberala bavlnky, Z. prišla o chvíľu za mnou do kuchyne, vo vystretej ruke držala značkové biele froté ponožky prekrížené veľkou tmavomodro-zelenou mriežkou, nič nepovedala, ale ostatné páry svojich ponožiek si rýchlo zobrala naspäť, s tým sa už asi nebude dať nič robiť, zamrmlala potom na prahu kuchyne, mlčky som prikývla.

Potrhané ponožky, pančuchy, spodná bielizeň, to bola náplň jej času v posledných rokoch, upínala sa k tejto práci, bolo to lanko, ktorým sa držala života, jedno z laniek, keď som ju preberala z kóm, čoraz častejších, keď už mala otvorené oči a opäť ma spoznávala, zadŕhavo hovorievala, daj mi nejaké ponožky. Polosediaca, pololežiaca na posteli brala do rúk ihlu a bavlnky, boli to symboly jej návratov, jej chápanie života, filozofia činnosti, práce, využívania času na múdre a užitočné veci, ako hovorievala - to bol jej najdôležitejší imperatív, ktorý sa usilovala vniesť aj do mňa, ustavičné pripomínanie, že každá premárnená chvíľa je hriechom, hriechom najmä voči sebe. Iste mala na mysli svoje stratené roky, tie štyri roky po návrate z Miškolca, keď musela prerušiť školu a starať sa o otca a brata. Tú stratu si vynútili okolnosti, ale vedela som, že ju nikdy neprestala mrzieť, veľmi mi chýbajú tie roky, nedajú sa dohnať, vravievala.

Záznamy, zase záznamy, potreba vypísať sa zo smrti, tak ako sa zvyčajne usilujem vypísať zo života...

Z. neznáša sentimentálne prejavy, vyčíta mi moju neprimeranú citlivosť, ktorou, ako hovorieva, kontaminujem okolie, onedlho už budeme úplne kontaminovaní, hovorieva, nedávno som pri upratovaní našla v skrinke biele froté ponožky s výraznými tmavomodrými a zelenými mriežkami, ukázala som ich dcére, no čo, povedala namrzene, asi som ich vtedy omylom založila a potom som na ne zabudla, teraz mi to už pripadá hlúpe, aby som ich vyhodila, no čo, zopakovala, tak si ich už nechám, len tak.

...

Mala taký zvyk, sadnúť si do kresla v izbe s ručnou prácou a počúvať, ako cvičím na klavíri nové skladby, prsty ma neposlúchali, často som sa mýlila, bola najtrpezlivejšou poslucháčkou, akú som mohla mať, skús ešte raz, aspoň jeden raz to ešte skús, veď ti to už celkom ide, a keď som chcela cvičenie znechutene skončiť, prosila ma, tak mi aspoň zahraj Pre Elišku alebo Humoresku, niečo, čo mám rada, veď vieš.

A mali by ste sa pripraviť, hovorí mi naša obvodná lekárka, keď si v kúpeľni pred odchodom umýva ruky, chodieva k nám teraz často, za tie roky nás už dobre pozná, vie, čo toto obdobie pre mňa znamená, mali by ste sa pripraviť, zopakuje, asi sa už naozaj nebude dať veľa urobiť, nemôžete pred tým zatvárať oči.

Dala som jej utišujúci liek, preobliekla som ju, dala napiť, potom som sa usadila k záznamom, vyvinula sa z toho potreba, zvyk dostať zo seba aspoň čiastočku bolesti, ktorú s ňou prežívam, je to akýsi zvláštny druh plaču bez sĺz, bez zvukov, plač do písaného, stiesnenosť premieňaná do slov, jedine tak sa viem brániť, zapisovaním, cez otvorené dvere počujem, ako stená, podchvíľou idem k nej, pohladím ju po líci, už sa málo zhovárame, ponajviac o tom, či bolí viac alebo menej, všimla som si, že v posledných dňoch začala používať zdrobneliny, hoci predtým to nikdy nemala vo zvyku: chyť mi hlávku, povie potichu, alebo: bruško, moje bruško, prečo tak bolí, o brušku hovorí najčastejšie.

Raz v noci, keď som ju preobliekala, mi znenazdania povedala: mamička, mama, a ja som ju vzápätí oslovila krstným menom, tak ako jej hovorievali v miškolcovskom období, neboj sa, Maňuška, som pri tebe. Nadránom sa jej konečne uľavilo, niekoľkokrát si pýtala misu, väčšinou zbytočne, až keď sa vyprázdnila, bolo jej o niečo ľahšie.