Toto leto sa nadmieru vydarilo. Chápem, prečo si ľudia berú dovolenku a utekajú z mesta k vode, na vidiek. Nedá sa pracovať. Minule som doma niečo robil a začala sa mi točiť hlava. V noci máme pootvárané všetky okná, aby bol trochu prievan, ale okolo uší nám zase bzučia otravné komáre. A pretože je horúco, každý deň si mrmlem popod nos: Je mi horúco! A to zase otravuje moju ženu. Kričí na mňa: Prestaň už hovoriť, je mi horúco! Asi by sme mali niečo urobiť, aby sme sa schladili.

Z čias, keď sme ešte v Japonsku nemali v domoch a bytoch klimatizáciu, si pamätám veľa receptov na to, ako sa v horúcich dňoch ochladiť. Každý majiteľ domu obyčajne polieva v horúcich dňoch chodník pred vchodom do domu. Niekedy to robí aj večer, príjemne to aspoň na chvíľu ochladí vzduch. Receptom proti smädu je červený vodový melón. Viem, že aj Slováci majú radi toto letné ovocie. Na rozdiel od vás si však Japonci každý kus melóna pred jedením trošku osolia. Jeho chuť je potom oveľa sladšia. Vyskúšajte to.

Vodové melóny sa majú krájať nožom. Japonci však na to niekedy používajú meter dlhú palicu. Je to totiž typická letná hra - Rozdeľ vodový melón. Hrávame ju na pláži alebo v parku. Hráč stojí so zaviazanými očami a s palicou v ruke asi sedem až deväť metrov od melóna. Ostatní mu dávajú inštrukcie tak, aby sa dostal k melónu: doprava, doľava, rovno, stop. Ak hráč presekne melón na dve polovice, zvíťazil. Po skončení hry sa všetci pustia do jedenia.

Na letné večery máme tradičnú zábavku - strašidelné príbehy. Japonci milujú rozprávanie a počúvanie hororových príbehov, na čo je leto ako stvorené. Veď keď sa bojíte, cítite, ako vám po tele behajú zimomriavky. Strašidelné príbehy sú typickou nočnou zábavou aj pre deti na letných školských výletoch do hôr alebo k jazeru. Rozprávajú ich väčšinou učitelia. Príbehy musia znieť veľmi pravdepodobne. Nie každý je však dobrým rozprávačom hororových príbehov. Chce to mať trochu herecké sklony - dramaticky zafarbiť hlas, pripojiť mimiku tváre a podobne. Máme dokonca aj profesionálnych rozprávačov takýchto príbehov. Je to jedno z tradičných japonských povolaní.

Niektorí chlapci podstupujú kimodameši, čiže skúšku odvahy. V noci sa vyberú na strašidelné miesto, zvyčajne na cintorín, do temnej budovy a podobne. Tradíciou je, že tam na neho čaká niekoľko pár nastrčených ľudí, ktorí napodobňujú duchov. Používajú pritom aj rôzne nástroje. V súčasnosti však prišlo do módy chodiť na miesta, kde sa vraj majú zjaviť naozajstní duchovia. Vyvolávanie duchov je novodobý spôsob kimodameši.

Strašidelný zámok namiesto klimatizácie - to by mohlo byť riešenie.

MASAHIKO