Dvadsaťšesť rokov. To nie je žiadny vek. Mladíkovi s uhrančivým pohľadom a prísnymi fúzami to stačilo, aby život naplnil. Michail Jurijevič Lermontov toho napísal za krátky život toľko, že znalci pera pochybujú, či vôbec niekedy spal. Nie všetky diela prozaické, dramatické či poetické sú geniálne, ale tie, vďaka ktorým získal uznanie a slávu, ho radia s Puškinom medzi najväčších ruských básnikov. Zomrel pred 165 rokmi.
Viac než 30 poém, okolo 400 básní, mnoho divadelných hier i prozaických výtvorov patrí k vrcholu ruského romantizmu. o rovnakej kategórie patrí život Lermontova. Zatiaľ čo spisovateľ Karl May napísal Vinetoua bez toho, že by videl v živote Indiána, Lermontov príbehy plné búrlivých citov sám poctivo prežil a potom ich verne opisoval. Niekedy postupoval naopak. Najskôr si drámu zrýmoval a potom ju prežil na vlastnej koži.
Vari nešťastné detstvo sa podpísalo na jeho rozháranej duši. Matka zomrela, keď mal tri roky a otec sa pohádal s bohatou svokrou, ktorá si chlapca násilne osvojila. Vyšlo jej to. Otec, pekný kapitán, sa v predstavách mladého Lermontova stal romantickou postavou, zvlášť potom, čo zanedlho po rodinnom škandále zomrel.
Lermontovovci nepatrili medzi staré ruské rody. Boli to Škóti, ktorí sa začiatkom 17. storočia vysťahovali do Poľska. Osudovým sa pre rodinu stal krok Georgea Lermonta, ktorý roku 1613 vstúpil do ruských služieb. Za dobrú službu dostal majetky okolo Haliča. Jeho syn Peter prijal pravoslávie a začal si hovoriť "Lermantov". "A" sa skoro zmenilo na "o" a na svete bolo meno - Lermontov.
Okrem hádok babičky s otcom zapôsobili v detstve najsilnejšie na Lermontova cesty na Kaukaz. Psychicky bol predčasne vyspelý, premúdrelý, osamotený, ale tiež búrlivák, výbušný, emóciami sužovaný človek, ktorý sa zmietal medzi hraničnými citmi ako láska a nenávisť. en v rokoch 1830 až 1832 prežil niekoľko vášnivých lások. Za krátky čas dokázal tragicky zahorieť a hneď zhasnúť nezvládnuteľným citom k trom ženám, k niekoľkým ďalším potom citom zvládateľným. A ešte svoje duševné pochody nádherne opísal.
Lermontov rád navštevoval plesy a večierky, ale s bezstarostnou spoločnosťou vrstovníkov sa nestotožňoval - trpel pocitom mučeníka, čo vie viac než ostatní, a preto berie ťarchu sveta na svoje bedrá. Pozíciu sporiadaného premúdrelého mladého muža striedal s imidžom zúfalého dobrodruha.
Lermontov odišiel z moskovskej univerzity a presídlil do Petrohradu študovať za vojaka a tvoriť. Ani jedno, ani druhé mu nešlo. Možno aj preto písal bujné opilecké piesne a urputne túžil po sláve. Nakoniec prišla chvíľa osudová v roku 1937, keď napísal báseň "Smrť básnika" o poslednom dueli Sergeja Puškina, velikána, ktorý bol pre Lermontova literárnym Bohom. Kým ruská inteligencia je z veršov nadšená, cár Mikuláš I. v nich nachádza právom kritiku aristokracie a nechá Lermontova zatknúť a napokon ho posiela s dragúnskym plukom na Kaukaz.
Až teraz začína Lermontov dobývať literárny svet, získava uznanie. Tri roky pred smrťou. A jeho najväčšia báseň Démon sa preslávila až po jeho smrti. Je z nej zrejmé, že Lermontov pokladal sám seba za démonické stvorenie, ktoré sa na obyčajných smrteľníkov pozerá cez prsty.Možno viera vo vlastné nadprirodzené schopnosti ho viedla k provokovaniu hádok a súbojov. Lenže démonom nebol.
Súboj Lermontova so synom francúzskeho veľvyslanca sa skončil druhým vyslaním na Kaukaz. To je obdobie Lermontovovej literárnej geniality. Keď trávi dovolenku v Petrohrade v intelektuálnych kruhoch, je citovaný a obdivovaný, užíva si povesť štvanca.
Vracia sa na liečenie do kaukazských kúpeľov Pjatigorsk, kam ho ťahá okrem pramenistej vody aj "kaukazská ruža," ako hovorili Emilii z rodu Verzilinovcov. Po jej boku si v čerkesskej uniforme a s obrovským kindžalom vykračoval dôstojník Martynov.
Nebol by to Lermontov, keby ho nevyprovokoval na súboj. V kritickej chvíli mu bývalého spolužiaka prišlo ľúto a vystrelil do vzduchu. Martynov ho potom trafil do pŕs.
