Kniha Ľubice Krénovej Milan Kňažko hráč (Divadelný ústav - Ikar, Bratislava 2006) vyšla práve včas, aby zhrnula všetko podstatné, čo bolo potrebné verejne povedať o tomto významnom a výnimočne tvárnom hercovi, ktorý aj na novembrovej tribúne v roku 1989 a potom v rokoch nasledujúcich dokázal, že vie zvládnuť svoju úlohu i na javisku dejín.
Kniha vyšla pôvodne v češtine, rok pred Kňažkovým životným jubileom (august 1945) a teraz vychádza v autorkinom vlastnom preklade. To je však len formálna vec. Dôležitejšie je, že Krénová začala písať Kňažkov portrét v čase, keď sa jedna etapa jeho života uzatvárala, lebo roku 2003 sa stal generálnym riaditeľom televízie JOJ.
Krénovej knihu možno charakterizovať ako biografickú monografiu, pretože dôraz položila hlavne na životopisné fakty, ktoré sú v jeho prípade prebohaté a najmä dosť dramatické. Autorka starostlivo sleduje osudy dedinského chlapca z veľmi chudobnej rodiny. Keď mal päť rokov, jeho otca obvinili z vlastizrady a odsúdili ho na sedem rokov, obdobie, ktoré znamenalo pre dvoch jeho bratov a matku nesmiernu traumu.
Krénová necháva o tom rozprávať samotného Kňažka, no v knihe sa dostávajú k slovu aj jeho bratia, otec i matka. Inde sa tiež opierala o ich výpovede, čím dosiahla maximálnu mieru autentickosti. Jej metóda montáže priamych osobných svedectiev sa výborne osvedčila v celej knihe, ktorá nechcela byť len prerozprávaným kalendáriom Kňažkovho života a diela. No to, čo bolo dôležité alebo hocijakým spôsobom zaujímavé, dostalo patričný priestor.
Rozhodujúce pre Kňažkovu budúcu existenciu bolo prijatie na Vysokú školu múzických umení, odbor herectvo, čo sa nezaobišlo bez groteskných situácií, lebo ho neprijali na prvý raz pre zlý hlasový prejav. Paradoxne mu to oznámil práve profesor Karol L. Zachar, známy svojou fistulou. Kňažko to prijal ako výzvu a začal tvrdo cvičiť.
Takúto húževnatosť prejavil potom pri nejednej príležitosti, napríklad aj pri nácviku francúzštiny v priebehu štúdia na divadelnej akadémii v meste Nancy, kde strávil dva roky (19681970) a kde si našiel i svoju prvú manželku.
Toto Kňažkovo šťastné obdobie tvorí v knihe osobitnú kapitolu a je bohato dokumentované. Lenže emigrácia oboch bratov mu skomplikovala život a aj toto boli nesporne momenty, ktoré v ňom upevňovali nevôľu voči režimu a napokon viedli k otvorenej revolte: tá sa prejavila manifestačne, keď vrátil titul zaslúžilý umelec.
Kňažkova divadelná kariéra sa začala v povestnom Divadle na Korze, po jeho zrušení pokračovala na Novej scéne a potom do roku 1990 v činohre SND. Odvtedy pôsobil v politike, no toto obdobie "tretej tváre" sa už v knihe spomína len akoby úchytkom, nehovoriac už o jeho obrovskom omyle s mečiarizmom, ktorý ostal v tieni divadelníka. To je však vďačná látka pre Kňažkove budúce memoáre.
Keďže Krénová nemala v úmysle napísať dielo vyslovene teatrologické, teda knihu s vedeckými atribútmi, nepúšťa sa pri výberovom uvádzaní Kňažkovej divadelnej, rozhlasovej, televíznej a filmovej tvorby do odborných analýz. Predsa len sa však chcela vyhnúť hodnotiacemu amaterizmu a vyriešila to naozaj šikovne: pri jednotlivých inscenáciách - najmä pokiaľ ich nemohla vidieť sama - použila priame citáty príslušného režiséra, spoluhercov, kritikov a, samozrejme, i predstaviteľa úlohy.
Takže je to aj teatrologické, aj hovorovo odľahčené, pričom Krénová z Kňažka nerobí legendu. Na jej chválu treba ešte poznamenať, že nevnášala do textu typické herecké historky či brbty, tento chronický neduh takmer každej knihy o hercoch.
